Výber destinácie je niekedy cesta tŕnistá, hlavne ak je na vašom „must-see“ zozname neprimerane veľa miest, ktoré vás lákajú. Toto bol minulý rok aj môj prípad. Pôvodný zámer pozrieť sa už konečne do Ázie sa napokon v dôsledku postupného zlyhávania všetkých potenciálnych spolucestovateľov radikálne zmenil. Keď som si v záchvate frustrácie začal pozerať letenky do celého sveta, napadlo mi, ako ma svojho času očarili obrázky Faerských ostrovov a ako som si vtedy povedal, že ich čas isto príde.
Nedúfal som však, že príde tak skoro. Ako napokon všetky severské destinácie, aj táto je pomerne drahá, a to nielen pobyt v nej, ale už aj samotné letenky. Tie sa pohybujú priemerne okolo 700 eur, občas trochu menej, ale väčšinou viac. Ja som však natrafil na cenu, ktorá mi dala na Áziu pre rok 2016 bezbolestne zabudnúť. Faerské ostrovy sú autonómnym územím Dánskeho kráľovstva a a tak som si povedal, že cestovateľským checkpointom bude Kodaň. A čo čert nechcel (ale ja áno) faerský národný dopravca Atlantic Airways spolu so Scandinavian Airlines mi ponúkli kombinovaný spiatočný let s krátkym prestupom v nórskom Bergene za neuveriteľných 230 eur.
S vystupňovaným pulzom a zvýšeným adrenalínom som o niekoľko minút po tomto vzrušujúcom objave naďabil na spiatočný let Budapešť – Kodaň za 120 eur od Norwegian Air Shuttle. Uvedomil som si, že 350 eur je cena, ktorú je hriech nevyužiť. Eufóriu som nestihol ani poriadne rozdýchať a už som sledoval sám seba, ako volám Veronike, o ktorej som vedel, že je rovnako ako ja milovníčkou Faerských ostrovov (hoci v tej chvíli stále len platonickou). Slovo dalo slovo, letecké spoločnosti dali letenky, my peniaze a popoludní už bolo vymaľované – a august vrelo očakávaný.
V Kodani sme strávili noc, pretože let do Bergenu nás čakal až nasledujúci deň, kedy nás
Scandinavian Airlines prepravili do Bergenu. Na miestnom letisku sme si dali v oddychovej
zóne grátis siestu na polohovateľných kreslách a polievku – aby som bol konkrétnejší,
niekoľkokrát sme sa otočili pri propagačnom pultíku akéhosi obchodu, kde zadarmo rozdávali veľmi chutné vývary z kadečoho. A penové loptičky pre deti. Áno, tušíte správne – stále ju mám…
Na ostrove Vágar, ktorý je jedným z 18 ostrovov Faerského súostrovia, sme pristáli dosť neskoro večer (prvý let bol kvôli nepriazni počasia zrušený). Na letisku nás čakalo odomknuté auto, s kľúčikmi voľne odloženými v palubnej prepážke, čo ma tentokrát nešokovalo tak, ako keď som to zažil po prvýkrát na škótskych ostrovoch. Iný (k)raj, iný mrav, tu sa skrátka nekradne. Unavení sme sa dopravili do neďalekého Sandaváguru.
Počas celého pobytu, rovnako ako v tejto rybárskej dedine, sme využívali služby ponúkané cez AirBnB, pretože stanovať sme nechceli, hotelov je na ostrovoch málo a cenovo dostupných hostelov ešte menej. Nadýchli sme sa tajomnej tmy a ticha okolo nás a zaľahli so slastným pocitom, že sme tam, kde sme chceli byť – svetu za chrbtom.
Ráno bolo neuveriteľne sugestívne, náš pocit ťažko vystihnuteľný, tak sme „nelenili“ a asi tak o pol jedenástej sme vyrazili na prieskum ostrova. Napriek tomuto neskoršiemu štartu
prvému dňu nič nechýbalo, ani len tá hodina navyše, a to aj preto, lebo v auguste sa na
ostrovoch stmieva až po jedenástej večer.
Prvé kroky nás zaviedli k vodopádu Mulafossur, ktorého scenériu dopĺňa dedinka Gásadalur a okolité kopce. V ten deň mrholilo, chvíľkami pršalo ako z rozprašovača, ale mrzutí sme neboli. Vedeli sme, že za ďalším kopcom môže byť počasie úplne iné. A ak nie za kopcom, tak o pár minút. Navyše sme boli v takom tranze, že sme to nevnímali a ako sa napokon ukázalo, naozajstný dážď sme na ostrovoch videli prvý i poslednýkrát.
Samotný vodopád je parádny, nafotil som pri ňom hneď asi milión fotiek, ale potom som si povedal, že takto to ďalej nejde a začal som sa krotiť. Zaujímavosťou je, že k nemu vedie tunel, ktorý postavili vlastne pre obyvateľov dedinky a tých je asi dvadsať. Je síce len jednoprúdový, takže o menší adrenalín je postarané, ale len kým nezistíte, že v pravidelných vzdialenostiach sú tu vybudované zóny pre vyhýbanie sa protiidúcim autám.
Keď sme sa posilnili ľahkým obedom (rozumej vlastnými sendvičmi), vybrali sme sa na
vedľajší ostrov Streymoy, takže sme mali po prvýkrát možnosť využiť jeden z podmorských tunelov. K „must see“ cieľom totiž patril Saksun. Môžete si ho predstaviť ako skanzen pozostávajúci z krásnych kamenných domčekov s trávnatými strechami.
V stredoveku bola dedina na kolenách, keď ju zdevastoval mor, no dnes je to jedno z najpokojnejších a najpríjemnejších miest, aké som kedy osobne navštívil. Ticho prerušuje iba čľupot padajúceho vodopádu. Ak si chcete vychutnávať chvíľu, je to top miesto, neruší vás dokonca ani oceán, pretože Saksun je učupený v takmer uzavretej lagúne, ktorú sa príroda rozhodla prakticky izolovať od oceánu tým, že úzky prieliv medzi útesmi upchala pieskom.
Ak je práve odliv, dá sa prejsť medzi útesmi k oceánu. Práve takéto odľahlé miesta ponúkajú ten najväčší zážitok z cestovania. Prišli sme sem až navečer, takže sme sa o toto miesto delili len s jedným starším kalifornským párom, pokec s touto dvojicou bol napokon spríjemnením pobytu v Saksune.
Ďalší deň sa niesol v znamení ostrova Mykines. A to vám bol teda deň! Náš plán bol, že sa na ostrov odvezieme loďou a naspäť helikoptérou. Helikoptéry sú spolu s trajektami súčasťou systému medzimestskej dopravy a nie sú také drahé, ako by sa mohlo zdať. Za lístok sme zaplatili necelých 20 eur, povedali sme si, že za ten výhľad z výšky to určite stojí. Po vtipnom vyloďovaní, počas ktorého malú loďku hádzalo na betónové mólo, sa celá posádka rozpŕchla po ostrove.
Cieľom krásnej túry bol priľahlý „subostrovček“ Mykineshólmur na západe, spojený s hlavným ostrovom lávkou prezývanou priam honosne „Atlantick Bridge“. Nájdete
tu maják akoby na konci sveta a vstúpite do vtáčej ríše: obletujú vás tisíce mníšikov (čo je dobre známy druh aliek), ktoré tu v lete hniezdia. Tieto roztomilé zvieratá pred vami neutekajú, bočia od vás až vtedy, keď ste príliš blízko, teda asi tak na dva kroky. Ich
spoluvládcami sú suly a hlavnými záškodníkmi, ako vždy, čajky. V tejto ríši žije tiež početná ovčia minorita. Hoci bola hmla a viditeľnosť znížená, na úchvatnosti to miestu neubralo.
Obedovať polosuchý sendvič sediac na mäkkej tráve na vrchole útesu pod majákom sa v tej chvíli stáva najväčším kulinárskym zážitkom. Po návrate do jedinej dedinky na ostrove, ktorý nemá žiadne cesty, nás z nirvány prebudila esemeska oznamujúca nám, že helikoptéra bola v ten deň kvôli zlej viditeľnosti zrušená, takže sme mali dve možnosti: buď si nájsť ubytovanie v dedine (možností nebolo veľa a ceny neboli najnižšie), alebo chytiť spiatočný minitrajekt, na ktorý sme nemali kúpený lístok.
Vzhľadom na to, že sme mali ďalšiu noc už zaplatenú na ostrove Eysturoy, sediac vedľa heliportu sme sa v záchvate zúfalstva rozhodli pripojiť sa na drahý mobilný internet a opáčiť, či sa na trajekte náhodou nenájdu ešte nejaké voľné miesta. Čo však bolo takmer bez šance, keďže trajekt išiel asi o polhodinu. A čuduj sa svete, boli voľné presne dve posledné miesta!
Nálada vygradovala, keď mi prišla ďalšia správa, že peniaze za zrušený let mi poslali naspäť na účet. Na oslavu vyriešenia problému sme si dali rovno po dve kávy v miestnom bufete, potom sme nastúpili na loď, vylodili sme sa na Vágare a vydali sa na Eysturoy. Krajina je riedko osídlená, cesty sú tu prázdne, premávka minimálna, policajtov sme videli tuším len raz, takže prejsť priečne cez dva ostrovy nebol žiadny stres, ale to bola skôr pastva pre oči – fjord striedal fjord, výhľad striedal výhľad, scenéria scenériu a my sme striedali výkriky obdivu.
Dočasnú základňu sme si zriadili v dedinke Norðragøta. Nasledujúci deň viedli naše kroky na susedný ostrov Borðoy a ja som využil fakt, že sme prechádzali okolo miestneho pivovaru z 19. storočia. Keďže sa tu alkohol dá kúpiť len v špecializovaných obchodoch a aj tých je len zopár, kúpil som si sadu lokálne varených pív. Takže v ten deň som už nešoféroval.
Chceli sme si pozrieť druhé najväčšie sídlo na ostrovoch – päťtisícový Klaksvík, ktorý je zaujímavý tým, že sa rozprestiera na najužšej časti ostrova a leží preto súčasne na dvoch protiľahlých pobrežiach (nie je však medzi faerskými dedinkami a mestečkami výnimkou). Okrem toho má niečo, čo má len niekoľko ďalších dedín na Faerských ostrovoch: stromy! Umelo vysadený lesopark Úti í Grøv osviežoval pohľad i dušu, hoci treba dodať, že absencia stromov týmto ostrovom neuberá na kráse a scenérie sú fascinujúce, kamkoľvek sa pozriete.
Pozreli sme si mestečko, poinformovali sa v miestnom turistickom centre a vybehli tiež na vyhliadku, kde sme ho mali celé ako na dlani a po prejdení niekoľkých desiatok metrov na opačnú stranu útesu sme zase mali skvelý výhľad na neďaleké ostrovy Kalsoy a Kunoy s kužeľovito tvarovanými kopcami. Opäť raz sa dostavil priam až meditačný pocit pokoja, ktorý sme zažívali každý deň, hoci sme si zakaždým mysleli, že takýto jedinečný pocit sa už predsa nemôže zopakovať.
Keďže Borðoy sa nám málil a veľká výhoda Faerských ostrovov je, že sú pomerne kompaktné a nič nie je ďaleko, krátkym mostom sme sa dostali na ostrov Viðoy, dali sme na odporúčania miestnych a šli sme si pozrieť Viðareiði.
Dedinku obklopujú nádherné scenérie a obzvlášť krásna je tá pobrežná, hlavne keď sa vám nad hlavami premávajú roztrúsené útvary nízkej oblačnosti a na pozadí útesov dokresľujú dramatickú, no zároveň pokojnú atmosféru – genius loci funguje. Keď už sme mali natankované (myslím tej energie miesta), vydali sme sa naspäť, kde sme tankovali pre zmenu niečo iné – s Jónom, naším domácim, sme pili do jednej v noci rascovicu a faerské pivo, ktoré nám ponúkol ako „pozornosť podniku“. Na oplátku dostal ochutnať borovičku. Chceli sme mu ponúknuť aj do druhej nohy, ale z neznámych príčin odmietol.
Multikultúrne debaty sa točili okolo špecifickosti života na ostrovoch, o tom, aký vzťah majú k Dánom, o filmoch, športe, hudbe, práci alebo faerských letných hudobných festivaloch, ktoré organizoval. Mám veľmi rád takéto rozhovory, lebo človek prenikne niekam, kam sa bez domácich nedostane.
Ďalší deň sme mali v pláne cestu do Tórshavnu, hoci zatiaľ nie kvôli mestu samotnému, ale kvôli trajektu na najjužnejší ostrov Suðuroy. Nalodili sme seba aj auto do poloprázdneho plavidla a kochali sa výhľadom na okolité ostrovy. Plavba trvala niečo menej ako hodinu a po vylodení stála pred nami úloha nájsť dedinku Sumba na juhu a v nej domček, kde sme mali dohodnutý nocľah. Toto ubytovanie predčilo absolútne všetky očakávania, dom stál na príkrom svahu vysoko nad morom a asi šípite, že ten výhľad z obývačky na Atlantik bol úchvatný. Mali sme k dispozícii celé dolné poschodie domu a to nebola jediná výhra.
Domáci pán, mal asi tak okolo 65, siahol do mrazničky, z ktorej vytiahol ryby ulovené v miestnych vodách a dal nám ich, aby sme si spravili večeru. Keď sme mu položili otázku, kde je najbližší obchod, tak nás namiesto odpovede naložil do vlastného auta a odviezol do vedľajšej dediny Vágur (obchod v Sumbe bol malý a hlavne v tom čase už zatvorený), počkal, kým si nakúpime, aby nám cestou naspäť ukázal dve fantastické vyhliadky, aby sme sa tam potom vedeli vrátiť sami. Skvelý a zhovorčivý človek.
Podvečer sme si vyhradili na Akraberg, čo je najjužnejší cíp ostrova a tým aj celého
súostrovia. Stojac na útese pod majákom, majúc v ušiach hukot chladných vĺn a škrekot nad nami v protivetre plachtiacich čajok a zároveň dúfajúc, že ak o nás majú zlú mienku, tak ju nebudú chcieť vyjadriť nejakým nepríjemným (rozumej fekálnym) spôsobom, myseľ mi uletela do fantázie a vžíval som sa do pocitov, aké mohli mať Vikingovia, keď na sklonku
prvého tisícročia pri svojej plavbe na tieto vulkanické ostrovy narazili, zbadali v hmle čnejúce sa strmé útesy… V tomto spočíva čaro tohto miesta – pred tisíckou rokov budili ostrovy bez pochýb úplne rovnaký dojem ako dnes. Mimochodom, v ten večer sme zažili ukážku toho, ako to tu s počasím funguje. Medzi Sumbou a Akrabergom bola hmla hustá ako mlieko, no samotný Akraberg sa mohol tešiť bezchybnej viditeľnosti až za horizont.
Nasledujúci deň malo prísť vyvrcholenie celého tripu na južný ostrov. Po raňajkách sme sa
vydali na opačný – severný koniec, k dedine Sandvík s veľkou pieskovou plážou, ktorá sa
spája s tak trochu krvavou legendou: Sigmundur Brestisson, hlavná postava Faerskej ságy z 13. storočia, chlapík, ktorý sa zaslúžil o šírenie kresťanstva na ostrovoch, musel kvôli svojim nepriateľom ujsť na Suðuroy, kam doplával, a keď vyčerpaný vyliezol v Sandvíku na breh, zabil ho miestny farmár. My sme sa vydali do kopcov za dedinou, a to nespevnenou skalnatou cestou, pretože sme mali pocit, že náš malinký citroeník (cé jednotka) si verí. A dal to, chlapec! Odstavili sme ho tam, kde cesta končila a vydali sme sa na menší trek, pretože sme mali informáciu, že tam niekde na nás čaká priepasť Glyvrabergsgjógv, hoci sme nemali tušenie, ako sa k nej dostať. Asi nám však bola súdená, pretože strmina nás k nej doviedla.
Napokon, toto miesto nás donútilo pre daný deň ignorovať vlastný strach z výšok. Po
drevenom mostíku z brvien a dosák so špagátmi namiesto zábradlia, ktorý priepasť križoval
a spájal dva útesy vo výške asi tak 200 metrov nad morom, sme boli nútení prejsť dvakrát.
Okrem toho sme sa naň odvážili dobrovoľne ešte jedenkrát navyše. Čo by ste neurobili pre
fotku… Strach z výšok sme úspešne eliminovali, vrátil sa potom až doma, pri prezeraní fotiek a videí. Toto miesto by som označil ako jedno z „must go“, ak sa sem raz dostanete.
Skvelý zážitok bol výsledkom súboja medzi pudom sebazáchovy, adrenalínom a zvláštnym
prírodným pokojom, ktorým bolo všetko nasiaknuté. Ako inak, boli sme tam úplne sami, ak
teda nerátam vetrom ošľahané ovce, bez ktorých si už tieto ostrovy ani neviem predstaviť.
Rovnako sami sme boli aj na pobreží úžiny Vágseiði pri mestečku Vágur. Vzdialenosť medzi dvoma protiľahlými pobrežiami je tu len jeden kilometer. Môžete si vychutnať pohľad na filmovú scenériu, kde sa stovky metrov vysoké útesy čnejú nad burácajúcim oceánom.
Z Vágseiði sme vyliezli na vyhliadku Eggjarnar, odkiaľ nádherne vidno členité západné
pobrežie ostrova smerom na sever i na juh, tvorené takmer výhradne len útesmi.
S krátkou zastávkou na ďalšej, ešte vyššie položenej vyhliadke Hesturin sme sa pobrali cez kopce naspäť do Sumby, kde nám náš domáci pán urobil výklad histórie dedinky a aj miestneho kostola. Keďže mal v pláne jogging, súdiac podľa šuštiakovej súpravy, ktorú mal na sebe, nechal nám kľúče od kostola a odišiel. Vraj máme potom zamknúť, keď si kostol do sýtosti obzrieme. Tak som teda zamykal faerský kostol. Po zvyšok večera sme už len meditovali s faerským pivom v ruke a s výhľadom cez panoramatické okno na modrú oblohu, západ slnka a rozbúrené vlny pod nami.
Nasledujúce ráno nás čakal transport naspäť na Streymoy, nalodili sme sa teda a po druhýkrát dorazili do Tórovho prístavu – do Tórshavnu. Keď sme sa ubytovali, ako inak, v guesthouse s trávnatou strechou, vydali sme sa pár kilometrov na juh do historicky významnej dedinky Kirkjubøur – stojí tu nedokončená gotická katedrála sv. Magnusa, ďalej najstarší faerský kostol, ktorý sa ešte stále využíva (12. storočie) a niekoľko stavieb, ktoré pamätajú stredovek.
Malebnosť miestu dodávala modrá obloha, slnečné počasie, čistá tyrkysová voda v oceáne
a výhľad na blízke ostrovy Koltur a Hestur. Keďže leto bolo v plnom prúde, vonku krásnych 17 stupňov v tieni amiestni sa prechádzali v žabkách a krátkych nohaviciach, povedali sme si, že ideme korzovať do slnkom zaliateho Tórshavnu. Asi najzaujímavejším v Tórshavne je Tinganes, skalnatý polostrov a miesto jedného z najstarších parlamentov na svete – už v 9. storočí sa tu radili Vikingovia a aj dnes tu sídlia viaceré vládne budovy. Tinganes je v podstate veľmi príjemným historickým centrom mesta s tradičnými farebnými domčekmi a úzkymi uličkami. Podvečernou prechádzkou po hradbách kedysi protipirátskej pevnosti Skansin sme naše faerské dobrodružstvo uzavreli. Skoro ráno nás čakal už len presun naspäť na miesto, kde to všetko začalo – na letisko na ostrove Vágar.
Keď sme vzlietli a videli pod sebou raným slnkom ožiarené dramatické pohoria, zátoky a útesy, vlastne všetko to, čo nám tak prirástlo k srdcu, ani jedno z našich štyroch očí nezostalo suché. Doslova.
Autor: Juraj SKAČAN – YouTube
