V dnešnej dobe plnej možností a príležitostí je omnoho jednoduchšie cestovať svetom a spoznávať krajiny, ich kultúry, ľudí či prírodu. Jednu z týchto možností sme využili aj my, dve doktorandky zo Slovenska. Učinili sme rozhodnutie stráviť pol roka v temperamentnej stredomorskej krajine. Za svoj dočasný domov sme si vybrali Taliansko a zatiaľ rozhodne neľutujeme. Aby sme si však nenechávali zážitky a postrehy len pre seba, rozhodli sme sa pravidelne vám prinášať všetky nevšednosti ale aj všednosti talianskeho života. Možno spolu s nami zistíte, že Taliansko nie je len krajina dobrého vína, pizze a chutného tiramisu. Poďte spolu s nami zažiť polročné talianske dobrodružstvo prostredníctvom zápiskov.
Na úvod by sme sa vám rady predstavili. Sme študentky doktorandského štúdia na Fakulte masmediálnej komunikácie v Trnave, Simona a Zuzana. Bezpochyby, Slovensko je krásna krajina, no nám sa zažiadalo spoznať aj čosi viac. Prišla možnosť a my sme ju využili. Tak ako väčšina univerzít či vysokých škôl na Slovensku ponúka možnosť štúdia v zahraničí, rovnako aj tá naša. Pre nás to znamenalo polročné štúdium mimo Slovenska a zároveň akúsi osobnú výzvu. Jednohlasne sme povedali áno. Veď ako sa hovorí, všetko dobré príde vždy nečakane. Takto to bolo aj v našom prípade. V priebehu mesiaca sme vybavili všetky potrebné byrokratické záležitosti, letenky, lístky na autobus a ostávalo nám už len zbaliť sa a vyraziť na letisko. Divili by ste sa, ako náročné vie byť premýšľanie nad tým, čo všetko si so sebou vziať. 🙂
Do poslednej chvíle sme však neverili, že to, na čo sme sa dali, sa už skutočne deje. Myslím, že ani samotný fakt, že už sedíme v lietadle nás dostatočne nepresvedčil. Aby som to objasnila, našou finálnou destináciou bolo (aj stále je) mestečko s názvom Teramo. Prvotne sme pristáli v hlavnom meste. Dvojhodinový let však pre nás znamenal posun v čase takmer o dva mesiace. Z chladného a zasneženého Slovenska sme sa zrazu ocitli v slnečnom Ríme, kde sa teplota pohybovala okolo 12 stupňov Celzia. Zelené stromy a kvety boli pre nás ako vykúpenie. So širokými úsmevmi na tvári sme nastúpili na autobus a smerovali sme do Terama.
Počas cesty autobusom sme sa na malú chvíľku cítili ako doma pozerajúc sa na vrchy Vysokých Tatier. No v skutočnosti sme prechádzali cez neuveriteľne krásny taliansky národný park Parco Nazionale del Gran Sasso a Monti della Laga. Leží v regióne Abruzzy. Jeho najvyšší vrch jeho hôr siaha do výšky 2912 metrov nad morom. Na severnom svahu sa taktiež nachádza ľadovec Calderone, ktorý je najjužnejšie položeným ľadovcom v Európe. Prechádzali sme taktiež cez mesto L’Aquila, hlavné mesto regiónu Abruzzy. Pýšiť sa môže najmä historickými pamiatkami, z ktorých najznámejšie sú Bazilika sv. Bernardína a Bazilika Santa Maria di Collemaggio. Mesto však známe aj mnohými zemetraseniami, ktoré ho počas jeho existencie nanešťastie postihli.
Po celom dni cestovania sme napokon dorazili do Terama. Vzhľadom na veľkosť, respektíve šírku uličiek v tomto meste sme mali možnosť hneď v daný večer zistiť, že väčšie autá ako „punto“ tu zazrieme len zriedka. Architektúra domov a predovšetkým krásne drevené okenice boli tiež elementom, ktorý nás ihneď upútal. Vybalili sme všetky kufre a s využitím posledných síl a energie sme sa dotackali do postelí.
Na druhý deň ráno sme sa vybrali preskúmať námestie. Samozrejme, účelom a cieľom bola káva, ktorú sme potrebovali takmer „ako soľ“. Námestie nás hneď uvítalo krásnou dominantnou vežou a kaviarňami navôkol. Je celkom normálne, priam až typické, že aj v období zimy si tu môžete sadnúť na terasu a dopriať si šálku espressa na čerstvom vzduchu. Pri tom vám bude teplo vďaka ohrievačom a takmer ustavične svietiacemu Slniečku. Pri tom, ako sme si vychutnávali svoju dávku kofeínu prišiel moment, kedy sme si uvedomili, ako vďačné sme za to, kde sme a ako dobre sa vlastne máme. Zastavil sa pri nás totiž mladý muž pochádzajúci z niektorej z afrických krajín (nepamätám si presne z ktorej), ktorý predával zapaľovače na uliciach. Vyštudoval síce vysokú školu, no bol nútený odísť zo svojej rodnej krajiny. Nájsť prácu nie je pre neho také jednoduché, ako by sa mohlo zdať. Preto prežíva zo dňa na deň, predáva zapaľovače a verí, že sa aj na neho raz usmeje šťastie.
Po splnení oficiálnych povinností v novom meste sme sa vybrali ochutnať niečo z talianskej kuchyne. Po 23 hodinách sme konečne jedli. Dá sa povedať, že to bol celkom zážitok. Gnocchi so špenátom, slaninkou a pomodorom a ako predjedlo hrianka so skvelým bylinkovým pestom a samozrejme nesmel chýbať ani parmezán.
Absolvovali sme aj náš prvý nákup v potravinách. Čo sa cien týka, sú relatívne porovnateľné s cenami na Slovensku. No vo februári tu na ulici natrafíte aj na stánky s čerstvým ovocím a zeleninou, ktoré lákajú nielen oči ale aj chuťové poháriky.
Ale natrafíte tu aj na takéto nezvyčajnosti. 🙂
Stanovili sme si tiež ambíciu naučiť sa schopne po taliansky za 3 mesiace. Príkladom toho, že je to reálne, boli predchádzajúce obyvateľky našej izby pôvodom z Turecka. Keď sem prišli v prvý deň, po taliansky sa len sotva dohovorili. Po troch mesiacoch však svoje poznatky pozdvihli na úroveň bežného komunikujúceho Taliana. Na prvej hodine taliančiny sme sa cítili ako vo filme. Vedľa nás Španielka a Thajčanka, za nami Iránec, za ním ešte Venezuelčan a na kraji Ind. Všade sa dohovárame angličtinou, no miestami je to s pomocou rúk a nôh, prípadne slovníka či obrázkov, pretože, stručne povedané, nie všetci Taliani sú schopní či ochotní hovoriť po anglicky. Byt, v ktorom bývame, je tiež, dá sa povedať, takým mixom kultúr. Albánec žijúci už 5 rokov v Taliansku, Talian, Grék, Argentínčan, no je to vskutku zaujímavé. A veríme, že rovnako zaujímavé bude celé naše dobrodružstvo. Ostaňte s nami. 🙂
Z.
