Talianske zápisky. Časť druhá: Kopce, ženská intuícia a prvé nákupy

V minulých zápiskoch sme vám priniesli opis našich prvých dojmov a postrehov. Deň ku dňu a človek ani nevie, kedy zbehol jeden týždeň. Opäť sme bohatšie o niekoľko poznatkov a postrehov. Nás už trochu poznáte a my už trochu poznáme miesto, ktoré sme si vybrali ako dočasný domov.

Teramo je malebné mestečko a podľa nášho názoru aj trochu podobné mestu, v ktorom študujeme, Trnave. Výnimkou sú však kopce, respektíve hory, ktorých je tu navôkol neúrekom. Kdekoľvek sa obzriete, tam uvidíte kopec. Je to naozaj fascinujúce vidieť okolo seba samé vrchy a ich zasnežené vrcholce. Dokonca aj výhľad z okna našej kuchyne je priamo na kopec. A čo by sme to boli za žurnalistky, keby sme sa nerozhodli ihneď preskúmať doposiaľ nepoznané? V krásnu slnečnú nedeľu sme sa teda rozhodli, že zdoláme najbližší kopec.

Čerstvý vzduch, slnko na oblohe a dobrá nálada, čo viac sme si mohli priať? Počas prechádzky na kopec sme boli unesené krásnym výhľadom na celé mesto. Fascinujúce boli aj domy postavené popri ceste na kopec. Zaujímavosťou je, že každý jeden dom je úplne iný, špecifický. Len ťažko nájdete v Terame domy podobné našim radovým zástavbám. A keď natrafíte na rozkvitnutý strom v polovici februára, cítite sa ako v rozprávke. Vzduch, ale aj celkovo atmosféra je tu iná, pekná, optimistická.

Čím vyššie sme stúpali, tým viac „dedinské“ (v dobrom slova zmysle) boli domy a záhrady. Ako dôkaz, táto fotografia vznikla takmer úplne na vrchu kopca, pri poslednom dome: 

No aby som nehovorila len o tom, ako aktívne sa snažíme byť, je samozrejmé, že potrebujeme prijímať aj aké-také kalórie. 🙂 Nie vždy je však ten správny deň na varenie, a preto sme sa rozhodli v rámci procesu skúmania mesta vyjsť do ulíc centra. Od našich spolubývajúcich sme dostali zopár tipov na talianske reštaurácie. Keď sme však prechádzali mestom, ani jedna sa nám nejako nepozdávala. No ako sa na správne ženy patrí, intuícia nás nesklamala. Doviedla nás na miesto, kde sme našli úplne presne to, po čom naše srdcia a chuťové poháriky túžili. Viete čo je vzrušujúce na objednávaní si jedla v jazyku, ktorému (zatiaľ) nerozumiete? Nikdy neviete, čím vás prekvapia. V našom prípade bolo však prekvapenie mimoriadne pozitívne. Doniesli nám presne to, čo sme chceli (aj keď sme vlastne nevedeli, čo chceme). 🙂

Samozrejme, nemohli sme odolať ani dezertu, veď predsa, nepatrí sa odmietnuť, ak vás ponúknu. Za nás rozhodne dávame tomuto miestu desať bodov z desiatich.

Ostaneme ešte chvíľu pri tom, že ako správne ženy by sme mali mať v záľube ďalšiu voľnočasovú aktivitu – nakupovanie. Rada by som však upriamila pozornosť na tento fakt: nie vždy skutočnosť, že ste ženou, musí znamenať, že milujete nakupovanie. No na naše šťastie-nešťastie, rozhodli sme sa pokračovať v skúmaní. Cieľom tejto etapy prieskumu bolo nákupné stredisko neďaleko mesta. Ak chcete ísť nakupovať do komerčných obchodov a nie v butikoch v centre mesta, musíte sa tam dopraviť vlakom. Teda v prípade, že nevlastníte auto. Lístky na vlak kúpite v automatoch, ktoré na vás dokážu rozprávať rôznymi jazykmi. Každý lístok si pred odchodom vlaku musíte označiť v malých prístrojoch, ktoré sú namontované takmer všade na stanici. Do nákupného centra je to jedna zastávka, celkovo cestujete len 4 minúty.

Nákupný a prieskumný proces dopadol dobre, no to neplatí tak celkom o ceste späť. V domnienke, že vlak odchádza o 20:04 sme sa o 19:57 vymotali z nákupného centra. (Len pre upresnenie, prejsť z nákupného centra na vlakovú stanicu trvá v rozmedzí od 7 do 10 minút, stúpaním do kopca.) Vynára sa vám predstava dvoch šibnutých Sloveniek v Taliansku náhliacich sa s nákupnými taškami v rukách do kopca? Ak áno, tak ste trafili. Môžem povedať, že sme boli celkom v strese, pretože pri predstave, že ďalší vlak odchádza až o 21:57 sa nám zahmlievalo pred očami. Na stanicu sme dobehli o 20:02, šťastné-prešťastné, že sme to stihli. No niečo sa nám nepozdávalo. Na stanici bolo akosi ticho, ani živej duše. Tak sme pre istotu skontrolovali odchody a príchody vlakov a s „nadšením“ v našich očiach sme zistili, že vlak odišiel o 20:00. Mali sme tri možnosti. Ostať čakať dve hodiny na stanici, vybrať sa pešo takmer 10 kilometrov alebo poprosiť nášho spolubývajúceho, aby po nás prišiel. Uznávam, že vybrať si druhú možnosť by znamenalo riadne dobrodružstvo, no v tomto prípade sme si zachovali racionálny úsudok a odvoz domov nám sprostredkoval náš spolubývajúci.

Okrem toho, že spoznávame okolie, nakupujeme a zmeškávame vlaky, tak aj študujeme. Univerzita v Terame je „prekvapivo“ vysoko na kopci. Je takmer nereálne, aby sme sa tam dostali pešo, preto využívame služby mestskej hromadnej dopravy. Každý deň naše žalúdky zažívajú mierny kolotoč vďaka ostrým zákrutám a stúpaniu do kopca. Teda v prípade, že sa autobus dostane ďalej z centra mesta a neostane zaseknutý medzi zaparkovanými autami. Talianskym šoférom je totiž jedno, či je to parkovacie miesto, cesta, chodník či čokoľvek iné, zaparkujú tam, kde sa im páči. No musím uznať, že kombinácia zaseknutý autobus a jeho nahnevaný vodič je celkom zábavná.

Študenti a pedagógovia na univerzite sú v celku sympatickí. Takmer všetci (nielen na univerzite) však dosahujú maximálnu výšku 170 centimetrov, a to je možno dôvod, prečo na nás dosť často domáci obyvatelia zazerajú. Odhliadnuc od tohto faktu, všetci vyzarajú spokojne, nikam sa neponáhľajú a sú veľmi nápomocní. Fakulty univerzít sú rozdelené do samostatných budov. Nájdete tu samozrejme aj jedáleň a skvelý bufet a v ňom ešte lepšiu kávu.

Ďalší z našich poznatkov do zbierky je to, že aj napriek tomu, že sa tu teplota počas dňa pohybuje v rozmedzí od 5 do 10 stupňov Celzia nad nulou, pocitová teplota je úplne iná. Pravdupovediac, je nám tu celkom chladno, takže už úpenlivo čakáme na jar a oteplenie sa. To je však jediná nevýhoda, na ktorú sme doposiaľ natrafili, inak je to tu všetko „perfetto“. 🙂

Z.

 

Talianske zápisky. Časť druhá: Kopce, ženská intuícia a prvé nákupy
3 (60%) 2 votes

BEZ KOMENTÁRA

ZANECHAŤ ODPOVEĎ

This site uses Akismet to reduce spam. Learn how your comment data is processed.