ROZHOVOR s Kristínou Fulopovou: „Zbal sa a choď. Istota neexistuje“

Ahoj. Na úvod sa nám trošku predstav, aby sme vedeli kto si a čomu sa venuješ  

 Helou 🙂 Takže volám sa Kristína a som nomad – cestovateľka, umelkyňa a učiteľka. Keď sa ma niekto spýta odkiaľ som, vždy mám problém odpovedať, pretože od malička som nikde nežila dlhšie ako 5 rokov. Najviac času som strávila na Slovensku, tak reku for the sake of the argument som asi Slovenka. Momentálne sa potulujem po Taliansku, kde part-time učím angličtinu a španielčinu. Taktiež sa aktívne venujem rastu môjho ‚biznisu‘, keďže ako som povedala, som umelkyňa. Žijem veľmi jednoduchý, no fascinujúci život, ktorý prekypuje jogou, čokoládou a úchylkou pre smiech. 

 
Aktuálne žiješ v Taliansku a určite si si ho už krížom krážom prešla. Daj nám tipy na pár miest, ktoré by sme nemali minúť. Ideálne aj také, o ktorých sa človek bežne nedočíta v článkoch tipu „TOP 10 miest v Taliansku, ktoré musíš navštíviť“.
 
Hmm takže žijem tu iba 4 mesiace, no máš pravdu, čo to som už prešla. Prvá vec čo ma napadá sú Benátky. Je to síce vcelku mainstream-ová odpoveď, ale Benátky su jednoznačne to najkrajšie čo som zatiaľ v Taliansku videla. Osobne som sa tam dostala vcelku náhodou, kvôli kamarátom (tým že sa tam „trepe“ polka sveta sa mi ozaj nechcelo), ale hneď pri výstupe z vlaku som ostala so spadnutou sánkou. Toto sa odzrkadluje aj na fakte že mám odtiaľ hotové 2 obrazy, a 2 ďaľšie sá plánujú po novom roku. Môj Štandard je 1 mesto- 1 obraz. Takže skutočne neopísateľná krása.
 
Potom… Veľmi fajn bola Santa Marinella, o ktorej som ani netušila že existuje. Jedná sa o malú Taliansku dedinku, vlakom asi hodinku od Ríma. Piesková pláž, iba zopár imigrantov čo ponúkajú minimalistom absolútne nepotrebný tovar, a na to že sa nachádza pri Ríme (fakt dobré pláže sú väčšinou až na juhu), naozaj stojí za to. Navštívila som ju mimo sezóny, mohlo byť tak 23 stupňov, no spálila som sa ako nikdy. Celé telo krvavo-červené, teplota a bolesť pri každom pohybe. Na druhý deň o 5 ráno som takto bola na letisku; opuchnutá paradajka. Moje ústa ale predsa nezastaví žiadne spálenie, a tak sa dala do reči so super náhodným Američanom, s ktorým „fellačíme“ do dnes. Takže natierať krémom s SPF-kom ak pôjdete, Marinella sa nezdá!! A nezabudnúť socializovať, aj škaredí a opuchnutí, človek nikdy nevie 🙂
 
 
Aká krajina bude po Taliansku nasledovať? Kam by si sa chcela vydať ďalej? 🙂
 
Dobrá otázka. Odpoveď je že netuším. Dosť rozmýšľam o Azií, niečo úplne nové, bez očakávaní. Všetko záleží na tom ako sa bude vyvíjať biznis, či budem chcieť ďalej učit a veľa ďaľších faktorov. Určite chcem niečo teplé, nakoľko ked teplota klesne pod 10 stupňov, umieram 😀
 
Spomenula si aj to, že v Taliansku učíš. Ako sa 18-ročnej babe zo Slovenska podarí už v takto mladom veku učiť v zahraničí? Pracuješ v nejakej (jazykovej) škole? Alebo máš vlastných študentov, ktorí za tebou chodia s tým, že sa chcú nejaký jazyk naučiť?
 
V prvom rade som native-speaker. Toto znamená že angličtinu ovládam ako materinský jayzk, študovala som tam a mám ešte celkom zachovalý Londýnsky prízvuk. Toto je obrovská výhoda na nájdenie si práce ako učiteľ/ka. Pracujem, v jednej súkromnej materskej (mám desať 4-ročných potvoriek), no aj súkromne. Ako väčšina vecí, aj je učenie o networking-u. To znamená že treba o sebe rozprávať, zúčastňovať sa sociálnych udalostí, komunikovať. Práve vďaka tomuto mám skoro plnú schedule súkromných hodín, z ktorých väčšina je menej ako 10 minút chôdzi od môjho momentálneho bydliska. Veľa pozicií som odmietla, pretože by som musela cestovať mdh-čkou. Každopádne teraz som celkom ‚známa‘ v komunite ako učiteľka, a toto otvára veľa ďaľších dverí (mimo waiting-listu pre moju disponibilitu aj pracovné ponuky do škôl ktoré sa budú otvárať budúci rok). Takže tak. Ešte by som dodala že mám TEFL (teaching english as a foreign language) kurz a momentálne už skoro 3 roky skúseností s učením, takže aj to pomáha.
 
Mnoho ľudí si možno hovorí, že radi by fungovali ako ty, no majú problém s jazykmi a boja sa ísť do cudziny bez toho, aby sa vedeli poriadne dohovoriť. Čo ty na to? A máš (ako učiteľka) nejaké rady pre ľudí, ktorí nemajú zrovna najlepšiu angličtinu, no chceli by sa zlepšiť?
 
Zbal sa a choď. Istota neexistuje. Máš hypotéku? Predaj byt a splať dlh. Partnera ktorý nechce odísť (a toto je naozaj veľký problém mnohých ľudí s ktorými sa stretávam)? Rozíď sa. Viem viem, rázny prístup, ale toto je môj názor. Chápem výhody ktoré stabilný a komfotný život prináša, sama som bola ešte v Apríli minulého roku skoro vydatá a presťahovaná do Ameriky. Myslím, že je už každému jasné že plány sa ‚trošku‘ zmenili. Neľutujem.
 
Čo sa týka naučnia jazyka…S-P-E-A-K-I-N-G. Všade, s každým s kým sa dá. Je jedno koľko má človek rokov. Vždy sa dá. Pred dvoma rokmi som mala naozaj základnú „školskú“ španielčinu. Nemyslím si že verejné vzdelávacie sýstemy (hocikde) pripravujú adekvátne ľudí na fungovanie v cudzom jazyku. Určite tu pomáha byť extrovert, nakoľko s mojou lámavou španielčinou som rozprávala s každým mexičanom a argentínčanom ktorých som stretla v Bratislave aj na cestách, až kým som sa do toho nedostala ( až tak že teraz dokonca učím aj španielčinu). Introverti tiež nemajú priestor na výhovorky; čítať, pozerať filmy bez dabingu a písať si napríklad denníček po anglicky sa dá aj z pohodlia postele.
 

 

Ktoré krajiny sa ti zatiaľ podarilo navštíviť? 

 Takže z exotickejších to bol Hong Kong a Čína ( aj keď Hong Kong patrí pod Čínu, veľmi si potrpia na to, aby sme ich nehádzali do rovnakého vreca; oficiálne je to autonómne územie, pozor ak sa chystáte 🙂 ). Z európskych to boli Česko, Rakúsko, Maďarsko, Nemecko ( viem, viem, zatial trápne :D), Švédsko, Francúzsko, Grécko , Anglicko, kde som žila 4 roky a Taliansko, kde mám momentálne base. Podotkla by som ešte, že cestovať som ‚naozaj‘ začala pred rokom a pol a mám 18. Od začiatku roka 2017 (dúfam teda že až do konca) sa mi podarilo navštíviť minimálne jednu krajinu na týždeň každý mesiac. Celkom sranda bola sedieť nad Ryanairom s maturitným kalendárom na jar 😛 Všetko sa dá, keď sa chce. A všetko bolo hradené z peňazí mnou zarobených. 

 

Ktorá z nich ťa zaujala najviac? A prečo? A naopak, sklamala ťa niektorá z krajín v ktorej si bola? 

Veľmi, veľmi ťažko povedať. Musím povedať že Čína je doslova iný svet. Ich jazyk som sa učila 2 roky a bola som aj tak úplne stratená. Kuracie paprčky ako príloha k očným bulvám v cestíčku zážitok vidieť (som síce ateistka, ale ďakovala som bohu za to že som vegoš“, inak by bolo veľmi neslušné odmietnuť a urazili by sa. Vegetariánstvo chápali.) Čiže tým, že bola tak rozdielna v porovnaní so všetkým čo som doteraz zažila, ma fascinovala. Vrátiť sa však neplánujem. Na druhej strane, západ slnka poza aktívnu sopku na Santorini, alebo jesenú prechádzku po Štokholme by som si pokojne zopakovala. 

Čo sa týka sklamania, sklamaná som nebola nikde. V taliančine je ale také pekné slovo disillusione a znamená to zbavenie sa ilúzií. Toto sa mi určite stalo v Paríži. Namiesto vzduchu, ktorý mal voňaťolejovkami, kávou aromantikou, tam bolo takisto veľa smogu ako na Slovnaftskej. A takisto veľa prostitútok. Mona Líza nebola väčšia ako A4ka s portrétom mojej babky a zámkový most lásky bol zrušený kvôli preťaženiu. Moje ilúzie sa teda rozpŕchli rýchlo ako choré holuby na slávnej Champs-Élysées. Aj keď toto celé znie strašne kyslo, pravdou je že Paríž je neskutočné mesto, ktoré treba zažiť. Dokonca aj imigranti s kľúčenkami pred Louvre-om doplňujú modernú šmrncovnú atmosféru. A presne toto sa snažím zachytiť mojimi obrazmi; 21. storočie tak ako je, bez romantizovania a cenzúry. Tak ako ho prežívam ja a ako ho môžeš prežívať ty. 

Patríš skôr k low-cost cestovateľom alebo keď už niekam ideš tak príliš nešetríš? Koľko ťa stojí samotné cestovanie? 

Povedala by som niečo medzi. Väčšinou cestujem sama a ostávam v hosteloch ( určite odporúčam solo travellerom, ktorí sú aspoň trochu sociálni; naozaj nádherné zážitky, napriek môjmu prvotnému skepticizmu). Pár krát som riešila už aj airbnb a couchsurfing, s oboma iba pozitívne skúsenosti. Takže, ubytovanie ma naozaj nevyjde veľa. Čo sa týka leteniek, kupujem ich väčšinou pár mesiacov dopredu a neletím v lete (v lete autobusujem a vlakujem), takže ceny sú pár desiatok eur. Keď už som nohami pevne na zemi, rada čekujem mieste vegánske reštaurácie (a cukrárne!), čo nie je zrovna všade najlacnejší špás. V každom prípade, akokoľvek náročná je moja strava, dá sa aj low-cost. Napríklad na Santorini som týžden žila na chrumkavých 3-eurových falafloch z Lucky-Souvlaki a prežila som. Akurát chudák cholesterol možno trocha stúpol. Všetky výdavky zapisujem, sledujem a plánujem, takže určite zastávam názor, že cestovať sa dá ultra lacne. S tým že na cestách nežijem zo sáčkového kuře napapřice, navštevujem galérie a skoro všade požičiavam bicykle namiesto chodenia, myslím že 100-300eur za výlet vrátane leteniek je super. Svätý Ryanair! 

Nemala si strach z cestovania ako „sólo“ žena? Sám sa stretávam s mnohými ženami, ktoré sa toho boja. Ako to vidíš ty? 
 
Stále mám. Nemyslím si že záleží na tom koľko sa človek nacestuje. Naozaj. Úprimne som už celkom zvyknutá na obťažovanie, nakoľko okrem Slovenska (ktorého ulta-výhodou je, že sa tam žena, z mojej skúsenosti, môže cítiť naozaj bezpečne), všade sa s tým stretávam. Na mojom blogu som opísala veľmi nepríjemnú situáciu z Budapešeti, ale takých je x. Je to nefér, a smutné, a neprijemné, a nechutné že žena sa necíti bezpečne. Treba byť inteligentná, naštudovať si kultúru danej krajiny a snažiť sa vyhýbať risky-situáciam. Do Maroka by som momentálne sama nešla, takisto nie do Egypta, alebo Indie. Čo je obrovská škoda, lebo strašne by som chcela, práve do týchto krajín. 
 
Chcem ešte dodať, že bojím sa aj teroristických útokov, a chudoby, a nelásky, a robenia práce ktorá ma nebaví. Nič z toho mi ale nebráni v cestovaní a žití môjho života naplno. 
 

Máš nejakú historku z cestovania, na ktorú rada spomínaš a rada by si nám ju porozprávala? 

Haha, smejem sa iba na pomyslení. Ako som povedala, všetky moje zážitky z hostelov sú fantastické, ale tento jeden mimo-hostelový je ešte lepší. Jedná sa o už spomínaný výlet do Paríža, jeden z mojich prvých. Ledva sa mi dátumy zmestili, lebo týždeň predtým som bola v Ríme a doslova deň po potencionálnom návrate som mala letenky do Londýna. Ale teda, s mojou výbornou polo-Francúzskou kamarátkou sme sa rozhodli, že proste musíme. Jej otec má že vraj nejakých známych ktorí nám môžu požičať byt. Super, ubytko zadara, vybavené, letenky kúpené. Neriešila som, až dokým sme neprišli na „byt“. Jednalo sa o izbičku 2x2m s nafukovacím matracom, mini umývadlom a… sprchou ktorá mala slúžiť zároveň ako záchod. Že vraj veľmi typické v umeleckej časti Monmarte. Všetko v poriadku, žiadny problém, až kým sme nezistili že naša wc-sprcha nemala dostatok tlaku na spláchnutie veľkej potreby. Sme síce hippies, ale odtiaľ potiaľ. Toto znamenalo žiadne kakanie doma. Taktiež to znamená, že teraz vždy keď sa ma niekto spýta, čo bola najfreaky vec akú som spravila, môžem povedať že po vyšliapaní 1,665 schodov a predraženej vstupenke na najvyššie poschodie Eiffelovej veže som tam, 324m vysoko, naozaj urgentne a s obrovskou úľavou, vykonala veľkú potrebu. 

Precestovala si mnoho krajín. Čo myslíš, čo by sa malo na Slovensku zmeniť aby sme boli pre zahraničných turistov záujímavejšou destináciou? 

No v prvom rade by mali byť Slováci milší, ochotnejší a priateľskejší. Od taxikárov ktorý si vypýtajú 5-násobok od zahraničného (a verte mi že keď už sa niekto rozhodne cestovať na Slovensko, je to ozajstný cestovateľ a vie, koľko by ten taxík mal asi stáť) po kluby ktoré pošlú turistov tmavšieho pigmentu pokožky niekam, lebo sú ‚plní‘, prípadne bez odôvodnenia. Keď som bývala v Bratislave, pracovala som ako turistická sprievodkyňa. Príbehy ktoré mi turisti rozprávali boli často iba na pokrútenie hlavou. Nechcem zovšeobecňovať, ale z mojej skúsenosti sú Slováci negatívne naladený národ. Milujem veľa vecí na tejto krajine, mám odtiaľ veľa krásnych zážitkov, ale žiť by som tam momentálne naozaj nechcela. Samozrejme všade sa nájde nejaká tá chybička, napríklad v Taliansku je skoro nemožné žiť a riešiť hocičo, od úradov po objednanie jedla v reštaurácií, bez znalosti taliančiny. Avšak keď sa už nejak rukami rohami dohovoríte, väčšina sa rozosmeje, povtipkuje s milión nadávkami a prípadne ťa objíme na rozlúčku. Pre Slovensko by som teda povedala „s úsmevom smerom ku globalizácií!“

Aké príbehy turistov máš na mysli? Daj nám nejaké príklady.
 
Ako som spomínala, veľa sa týka tzv. ‚tourist ripping off‘, čiže peňažných podvodov (slušne povedané…). Jeden pár Talianov mi rozprával o tom, ako si z hlavnej vlakovej stanice v Bratislave do hotelu Ibis (čo je v skutočnosti asi 5 minút autom) taxikár vypýtal 15eur. Slovákov pritom zvezú z Petržalky do Dúbravky za 5eur, a to vie byť aj pol-hodina. 
 
Potom, ešte bývalý priateľ sa sťažoval na veľmi oči-bijúci rasizmus. Z vlastnej skúsenosti som bola názoru, že Slovensko je väčšinou rasistický štát, no nevedela som si ani predstaviť ako veľmi, kým som s ním do nejakej reštaurácie nešla. Je to veľmi delikátna téma a nechcem generalizovať. Poviem len, že obsluha ktorú sme mali bola naozaj otrasná (aj keď ja som biela a rozprávala som s nimi po slovensky, bolo očividné že sme spolu, a tak sa k obom správali rovnako). Náhoda to nebola, pretože rešaturácií navštívili viacero. A to ani nezačínam o pohľadoch (resp. zazerianiu) na ulici. Dodám že toto bola situácia v  Bratislave, hlavné mesto štátu. Nechcem si ani predstaviť aký by bol prístup v nejakej malej dedinke na východe…
 

Od kedy maľuješ a ako si sa k tomu dostala? 

Fúha, odkedy si pamätám. Od základnej školy som bola ‚to dievčatko s farbičkami‘. Umenie mi prišlo do života veľmi prirodzene, ale určite nie samo od seba. Doslova stovky portrétov predtým než sa predal prvý. Hodiny experimentácie s technikami, štúdia histórie umenia. Síce som nešla na vysokú školu ( mimo iného kvôli tomu že mi všetky mne-dostupné vzdelávacie systémy prídu neefektívne a potláčajúce), neustále sa vzdelávam sama. Čítam, analyzujem, skúšam, filozofujem a v neposlednom rade socializujem, čo je ukrutne dôležité pre rast a celkovo život umelca. 

Svoju stránku máš v angličtine. Znamená to, že väčšinu svojich klientov, ktorí od teba kupujú obrazy sú zo zahraničia? 

Áno, presne tak. Veľmi malé percento predaných obrazov bolo pre slovenských zákazníkov. Vyslovene si dávam záležať na tom, aby bolo jasné, že sa snažím sprístupniť to čomu verím globálne; obrazy viem zaslať do každej krajiny každého kontinentu. Aby sa táto idea zdôraznila, nedávno som zaviedla aj celosvetové poštovné zadarmo. Veľmi sa teším z návštevníkov mojej stránky ktorí pochádzajú z ‚pár dzedzínza horami‘ ako napríklad Fínska, Austrálie alebo Indie. Taktiež,  angličtinu považujem za môj materinský jazyk, takže napríklad opisy obrazov, technické detaily a blog sa mi oveľa ľahšie píšu po anglicky ako po slovensky (alebo v ktoromkoľvek inom jazyku ktorý ovládam). 

Čo by si poradila niekomu, kto by sa tiež chcel venovať maľovaniu? 

Zober do ruky hocičo, čím sa dá niečo znázorniť na hocijakej ploche a rob. Nemusí to byť papier a ceruzka, alebo štetec a farba. Určite pevne verím, že naozaj výnimočné umenie sa rodí z menenia pravidiel a na menenie pravidiel ich treba najprv poznať. To neznamená že musíš kopírovať Picassa 500-krát. Skôr pochopiť ho. Prečítať si o jeho kontexte azistiť, že práve tam sa zrodila jeho technika. Potom je potrebné, čo je určite najťažšia a zároveň najdôležitejšia výzva kvalitného umelca, nájsť si svoj kontext. Na začiatok by som teda odporučila zistiť kto si a prečo tu si. To sa potom ukáže v tvojom umení a spraví ho ozajstným. Len sa nezabudni nestratiť v hľadaní, alebo si minimálne zobrať skicák a rezervné hb-čka na cestu 🙂 . Ešte by som mohla odporučiť pozrieť niekedy moj blog,  kde sa často venujem témam určeným priamo pre umelcov.

Kristínku môžete sledovať aj na Facebooku: https://www.facebook.com/kristinafulopovaart/

Alebo si pozrite jej web: http://kristinafulopova.com/

ROZHOVOR s Kristínou Fulopovou: „Zbal sa a choď. Istota neexistuje“
3.8 (75%) 8 votes

BEZ KOMENTÁRA

ZANECHAŤ ODPOVEĎ