Roman je mladý chalan pôvodom z malebnej dedinky pod Tatrami – Veľkej Lomnice. Od nástupu na vysokú školu žije a pracuje v Košiciach. Čím sa živí, nám neprezradil, ale nie je profesionálnym fotografom. Cestovaním si kompenzuje to, že, ako sám tvrdí, je“kancelárska krysa“. Navštívil už niekoľko krajín nielen Európy, ale aj Ázie či Ameriky. Vyspovedali sme ho, aby nám o sebe a svojich cestovateľských zážitkoch prezradil viac.
Na svojom webe o sebe hovoríš, že si cestovateľ a fotograf zo srdca Európy. Čo ťa priviedlo k týmto dvom záľubám?
Popravde som k obom prišiel ako slepé kura k zrnu. K aktívnejšiemu cestovaniu som sa dostal cez kamaráta (čau Miki :*), ktorý mi v piatok večer napísal, že našiel letenky do Nórska za 25 eur. Povedal som mu, že aktuálne mám v sebe „nejaké to poldecko“ a či to nepočká do zajtra. Na to mi napísal: “Nie, lebo už sú za 30.”, tak sme ich teda kúpili, zbalili si „caky paky“, stany, spacáky a šli. Najradšej mám také výlety, kde má človek úplnú slobodu, požičia si auto alebo stopuje, môže kempovať a spraviť si “domov” kdekoľvek, kde postaví stan a zapáli oheň na plynovom variči. Čo sa týka fotografovania, už ako stredoškolák som sa rád hral s grafikou alebo robil videá. A tak po výlete v Dubaji som si povedal, že si teda kúpim foťák a ponúknem ľudom môj pohľad na svet. Od začiatku som vedel, že sa s tými fotkami budem chcieť hrať a kadečo skúšať, takže som rovno kúpil zrkadlovku.
Aká bola tvoja prvá krajina, ktorú si navštívil a prečo práve tá?
Ak nerátam rodinnú dovolenku v Chorvátsku a kupovanie maturitného obleku na trhoch v Poľsku, tak to bolo spomínané Nórsko.
Čo ťa na cestovaní uchvátilo najviac, že si sa rozhodol pokračovať?
Vytiahne ťa to z každodenného stereotypu. Milujem tie zážitky, tú slobodu a to, že každý deň ťa čaká niečo nové. Cestovanie ťa doslova “zapne”. Predstav si deň doma. Ráno vstaneš, vykonáš hygienu, oblečieš sa, po ceste do práce si pustíš hudbu do uší a premýšľaš, čo ťa čaká. Po práci ešte riešiš nejaké veci a večer sa socializuješ, športuješ, oddychuješ, alebo hocičo iné. A teraz si tak povedz, koľko hodín zo dňa nejdeš na taký ten “poloautomat”? Pri cestovaní máš zmysly zapnuté stále. Nie si v komfortnej zóne, tak si viac všímaš okolie, prijímaš nové impulzy a užívaš si to.
Koľko krajín si už navštívil? Máš aj svoj cestovateľský sen v počte krajín, ktoré chceš navštíviť?
Keď dobre počítam, tak len 19. Poviem klišé, že všetky. Popri práci sa každý rok snažím navštíviť aspoň 3 krajiny, v ktorých som nebol. Keď tak počítam, trvalo by mi približne 60 rokov precestovať všetky krajiny. A to mi nevychádza, takže to budem musieť vymyslieť ináč ;).
Cestuješ po svete sám, alebo máš radšej spoločnosť?
Sám som bol jedine 2 týždne v Indii, v Los Angeles a pár dní v Londýne. Najlepšie je cestovať vo dvojici s partnerom alebo s niekým, kto má podobný štýl cestovania. Keďže fotím, tak si podľa toho zvyčajne aj plánujem veci. Vyhliadnem si, čo by mohlo byť fotogenické pri východe/západe Slnka. Pri sebe potrebujem človeka, čo mu nevadí čakať niekde hodinu aj dve, kým zapadne Slnko. Alebo keď mu poviem: „Choď sa tam postaviť.”, tak pôjde, a nebude hundrať, že sa nechce fotiť. Som dosť náročný na spoločnosť a radšej pôjdem sám, ako s niekým, kto by mi úplne nesadol a liezol na nervy. Potrebujem pri sebe spoľahlivého a neupišťaného parťáka (čau Kika :*).
Ktorá z navštívených krajín v tebe zanechala najväčší dojem a prečo?
Jednoznačne India. Ľudom, ktorí tam boli, to určite nemusím vysvetľovať a tým, ktorí tam neboli, určite odporúčam aby sa tam šli pozrieť. Je to úplne iný svet, iné zmýšľanie, všetko iné. A aj napriek tej rozdielnosti vám miestni dokážu vytvoriť atmosféru, v ktorej sa cítite ako doma.
Máš nejakú zábavnú či niečím netradičnú príhodu alebo príbeh, ktorý si zažil počas svojich ciest?
Stopnutie lode v Nórsku. Taktiež, keď sme stopovali z letiska do Osla, tak sa po nás dve dievčatá vrátili po asi 10 minútach so slovami, že nám musia pomôcť. Morská choroba na Srí Lanke, keď sme šli za veľrybami (sedemkrát som prikrmoval). 3-hodinový výstup na Adamovu horu počas tropického dažďa, takže po polhodine sme boli totálne ale totálne premočení, no šli sme ďalej. Neustále podávanie rúk a fotenie sa s domácimi v Indii. Je toho veľa, no viac dobrého ako zlého.
Okrem cestovania sa venuješ sa aj fotografovaniu a blogovaniu. Čo z toho ťa baví najviac? Fotiť, písať, cestovať?
Fotiť popri cestovaní. Blogovaniu až takú veľkú váhu nepripisujem. Je to skôr pre mňa a ľudí okolo mňa, ktorých zaujíma, ako sme sa mali, čo sme zažili a koľko nás to stálo. Preto to väčšinou aj píšem štýlom, akoby som to hovoril kamošovi pri pive. Prínosné to môže byť aj pre ľudí, ktorí sa chystajú do krajiny, z ktorej mám cestopis. Radšej vo svojom článku odkážem na iné cestopisy, ktoré som prečítal a pomohli, ako písať to isté znova. Dnes je toho na internete naozaj veľa v slovenčine aj v angličtine, tak na čo vymýšľať teplú vodu.
Máš nejakú obľúbenú fotografiu? Alebo takú, ktorá pre teba znamená viac než ostatné? Ak áno, prečo?
Ani nie. Ak ale mám jednu vybrať, tak to bude asi táto:
Žena čakajúca na smrť v Manikarnika ghate vo Varanasi (India). Tá fotka pre mňa vystihuje atmosféru toho mesta. Špina, smrad, stiesnenosť, smútok a smrť. No na druhej strane cítite, že to mesto má dušu a bol to môj top zážitok z Indie.
Odkiaľ čerpáš inšpiráciu pri výbere destinácií?
Z iných cestopisov, fotografií, videí. Samozrejme, aj podľa lacných leteniek.
Ako si organizuješ jednotlivé cesty? Ako sa na ne pripravuješ?
Základ je pre mňa pozrieť si ceny a spôsob dopravy po danej krajine. Nech viem, čo môžem očakávať a podľa toho sa pripraviť. No a potom si prečítam čo najviac cestopisov, pogooglim, čo sa oplatí vidieť a spíšem si to. Niekedy to je viac detailnejšie, niekedy sú to len mestá. A niekedy to spíšem až na letisku, lebo som lenivý.
Podarilo sa ti navštíviť aj väznicu Alcatraz. Aké dojmy na tebe zanechalo toto miesto?
Popravde žiadne. Ten Alcatraz je už také turistické miesto, ako napríklad Taj Mahal či Eiffelovka. Nemáš tam priestor na dojmy, lebo je tam s tebou ďalších milión ľudí. Radšej odporúčam výlet do Černobylu. Tam sme boli v komornejšej zostave (10-12 ľudí). Počasie bolo sychravé, čo podporilo atmosféru tej oblasti. Dokonca sme končili prehliadku po zotmení, a to si už človek užije. Predstav si, ako chodíš v tme po opustenej škole, kde ti pod nohami kadečo praská, zvonku počuť padajúci dážď, sem-tam do toho zabreše pes a na zemi sú desiatky plynových masiek. Veď pozri moje video z Černobylu a uvidíš.
Tvoje kroky viedli aj do Indie. Čím ťa táto krajina ohúrila najviac?
India je krajina farieb a kontrastov. Na každom kroku vidíš niečo, čo ťa prekvapí. Od kadejakého jedla, cez kadejaké vône až po kadejakých ľudí. Ich životy sú iné od tých našich. Oni sa vôbec nestresujú. Počas čakania na vlak som sedel 2 hodiny na zemi na vlakovej stanici a pozoroval okolitých ľudí. Nikto tam nervózne nepoklepkával po hodinkách a nerozčuľoval sa nad meškajúcim vlakom. Všetci pohodlne sedeli alebo ležali na zemi, rozprávali sa a čakali na vlak. Ďalšou výhodou Indie je, že aj keby si tam prišiel bez akýchkoľvek plánov, tak zážitky si ťa aj tak nájdu a určite na nich nezabudneš. V podstate som sa na Indiu pripravoval najmenej. Len som si povedal, ktoré mestá chcem navštíviť a zvyšok som riešil až tam.
Aké sú tvoje ďalšie cestovateľské plány? Ktorú krajinu chceš navštíviť najbližšie?
To nechcem bližšie hovoriť, kým to nebude isté. Potom to nevyjde a budem za kecálka. Ale 2-3 výlety mimo Slovenska tento rok ešte budú. Chcem pochodiť naše vysoké kopce a štíty. Tak ma sleduj na FB, instagrame a všetko budeš vedieť :).
Čo ti počas cestovania nikdy nesmie chýbať? Máš nejaký talizman?
Môj foťák, kreditná karta a toaletný papier :D. S týmito troma vecami sa určite nikde nestratíš, či ideš do mesta, alebo do hôr. A ešte so sebou na cesty vláčim svoju čiernu “cestovateľskú” šiltovku.
Stalo sa ti niekedy, že si o svojich rozhodnutiach cestovať zapochyboval?
Človek zapochybuje, keď mu je smutno, alebo keď má zdravotné problémy. V Indii som bol v sirotinci pre slony. Bolo to v prírode a dosť od ruky. Vôbec som sa nestriekal repelentom tak som dostal zopár bodnutí hmyzom. O dva dni ma v ďalšom meste začala bolieť hlava a mal som také horúčkovité stavy. Vtedy som sa začal trošku opúšťať, že na čo som tu šiel, sám, a že čo tu teraz budem robiť. Paralen a spánok to vyriešili. Na druhý deň som bol fit. Asi to bola len taká jednodňová únava z neustáleho cestovania a pohybu v 40-tich stupňoch.
Nechýba ti počas cestovania domov?
Nie. Najdlhšie som bol mimo domova 3 týždne v Los Angeles, takže to tak človek neberie, že by mu chýbal domov. Nie som taký ten domový typ. Ak mám čo jesť, spať na relatívne mäkkom povrchu a sprchu aspoň raz za 2-3 dni (nie kvôli mne, ale ostatným), tak si spravím domov hocikde. Ale určite si viem predstaviť, že by mi počas dlhodobého cestovania chýbali ľudia, ktorých poznám dlhé roky a veľa sme spolu zažili. Bohužiaľ, to k tomu patrí a ideš do toho s tým vedomím.
Čo je tvoja najväčšia motivácia?
Žiť a nie iba prežívať. A v podstate fotografia a cestovanie sú také „perpetum mobile“ mojej motivácie. Jedno poháňa druhé. Cestujem na nezvyčajné miesta v nezvyčajný čas, aby som mal nezvyčajné fotky. A keďže rád fotím, tak musím cestovať na nové miesta za novými východmi/západmi Slnka, architektúrou či ľuďmi.
Čo by si odporučil ľuďom, ktorí by sa chceli vybrať do sveta? Máš nejaké tipy a triky?
Zdvihni zadok a choď. Generácia našich babiek a dedkov nemala také možnosti cestovania, aké sú dnes. Takže na čo sa ty vyhovoríš svojim deťom a vnúčatám? Hmm? 🙂
Roman, ďakujeme za rozhovor a prajeme veľa úspechov pri tvojich ďalších potulkách svetom. Viac o Romanovi a jeho cestovateľských zážitkoch nájdete aj na jeho Facebooku, Instagrame a webe.
Autor článku: Mgr. Zuzana Benková
