Prv, než do Európy prišli jej prví obyvatelia, väčšina územia bola pokrytá pralesmi. Tie sa rozprestierali niekoľko tisíc kilometrov po európskych pláňach. V súčasnosti už takmer vymizli, ostalo len niekoľko stromov v najodľahlejších kútoch Karpát. Výnimkou je však les Bialowieza.
Je to rozsiahly lesný komplex, ktorý prekračuje hranice medzi Poľskom a Bieloruskom. Nachádza sa v povodí Baltského a Čierneho mora a pokrýva územie väčšie ako 1500 kilometrov štvorcových. Môže sa pýšiť tým, že je posledným pralesom v Európe. Ponúka mimoriadnu príležitosť či priestor na zachovanie biodiverzity. Je totiž domovom obrovských smrekových, dubových a jaseňových stromov, no okrem toho tu má svoj domov vyše 20 000 druhov živočíchov.
Jedným z najznámejších je aj európsky bizón, známy aj ako wisent, ktorý si hrdo nesie titul najťažšieho európskeho pozemného zvieraťa. Začiatkom 20. storočia mu skoro hrozilo vyhynutie spôsobené lovom. Zárodky poľovníctva v tejto oblasti môžeme datovať už do 14. storočia a v priebehu 15. storočia už bol les preplnený poľovníkmi. Dokonca, uprostred lesa postavil vtedajší kráľ pre seba poľovnícke panstvo. Išlo o drevený kaštieľ, ktorý bol namaľovaný na bielo. Z tohto jeho počinu spočíva aj samotný názov pralesa. Bialowieza v preklade z poľštiny totiž znamená biela veža.
Až neskôr, za vlády kráľa Žigmunda, bol vydaný dekrét, ktorý ustanovoval zákaz loviť v lese. Ten ostal v prevažnej miere nenarušený. Do 17. storočia bol les aj neobývaný, no potom sa v ňom vybudovalo niekoľko dedín so zámerom ťažby železnej rudy z tunajších ložísk.
Postupom času sa osud lesa Bialowieza vyvíjal, a to tak, že rozhodnutím cára Pavla I. sa zrušila všetka jeho ochrana. Opäť sa tak stal revírom poľovníkov a počet bizónov klesol v priebehu 15 rokov z 500 na necelých 200. V osemdesiatych rokoch sa „štatút“ lesa striedavo menil z chránenej rezervácie na poľovnícku pôdu. V polovici 20. storočia sa celý les stal kráľovskou poľovníckou rezerváciou, v ktorej sa uskutočňoval nekontrolovaný lov voľne žijúcich zvierat. V roku 1921 bol les vyhlásený za národnú rezerváciu.
Les Bialowieza bol ovplyvnený aj druhou svetovou vojnou. Stal sa útočiskom pre poľských utečencov, ale aj sovietskych partizánov. Stále je možné nájsť tu hroby tých, ktorí za vojny padli. Po vojne bol les rozdelený medzi Poľsko a Sovietsky zväz. Kým sovietska časť bola zaradená do verejnej správy, Poľsko ho v roku 1947 znova otvorilo ako národný park.
Až po samotnom rozpade Sovietskeho zväzu a zrodu Bieloruskej republiky bol les Bialowieza zapísaný do zoznamu svetového dedičstva UNESCO a patrí spoločne obidvom krajinám.
Najlepší čas, kedy sa vybrať na toto miesto a vidieť zažiť jeho unikát v podobe európskych bizónov je práve v januári a februári. Od apríla do novembra je zas možné absolvovať štvordňový zájazd, počas ktorého majú turisti možnosť nájsť nepolapiteľné zvieratá s pomocou miestnych sprievodcov.