Miška Polláková: Cestovanie bez pomoci druhým je bezduché

Miška Polláková dobrovoľníčka

Po maturite sa vybrala spoznávať svet. Nie však ako mnohí iní. Vybrala si odlišný spôsob spoznávanie jednotlivých kultúr. Pracovala totiž ako dobrovoľník. Viac o svojich dobrodružstvách v Nepále a v Indii prezradí už Miška Polláková sama.

Čo ťa viedlo obuť si túlavé topánky a vyraziť po škole do sveta? A prečo práve India?

Vždy som chcela cestovať. Myslím, že takú voľnosť ako býva práve po strednej už nikdy mať nebudem.  Po výške sa už ľudia chcú zamestnať, usadiť, prídu deti a povinnosti…Zároveň som sa rozhodla pre vysokú umeleckú školu a  po mojej jazykovej strednej  sa tam bez  prípravných kurzov nedalo dostať. Aj kvôli tomu som si dala pauzu. Išla som si  do zahraničia zarobiť a začala som cestovať na prvé výlety po Európe.

 India  stále patrila medzi krajiny, ktoré som chcela navštíviť. Vždy som pozerávala dokumenty o džungli, púšti a o domorodcoch v malých dedinách a chcela som niečo také zažiť na vlastnej koži. Potom mi učarovala kniha Fulmaya od Doroty Nvotovej, ktorá je práve o Nepále a Indii a keďže  India je jedna z najlacnejších krajín na cestovanie,  bolo rozhodnuté.

Nebála si sa? Čo ti na to povedala rodina?

Stále to bol ale len taký sen. Z rodiny ma nikto nepodporoval. V tom čase tam ale išiel jeden môj veľmi blízky kamarát  a povedal mi, že India je bezpečná aj pre sólo cestovateľku. Ja som dovtedy  bola  ovplyvnená iba  mojím okolím a verila som mylnej predstave, že by ma tam zabili, okradli a neviem čo všetko možné. Bála  som sa a začala som to odkladať. Vedela som však, že tam pôjdem. Zlomový moment prišiel, keď ma nemecká kamarátka z ciest volala, aby som šla s ňou do Nepálu na Annapurnu. Bola to šanca spojiť si to s Indiou. Kúpila som si letenku a o mesiac som mala letieť. Keď som to povedala rodičom, boli pokojní, nepáčilo sa im to, ale trvali aspoň na tom aby som nešla sama. Ostatní  mi povedali, že som ich nemilo prekvapila, ale tak je to asi často. Na Slovensku máme úplne pomýlenú predstavu o nebezpečnej a nechutne špinavej Indii,  kde len znásilňujú turistky.

Miška polláková v Indií + výhľad

V Nepále si mala v pláne zdolať len trek okolo Annapurny a ísť ďalej. Ostala si v ňom však tri mesiace. Čím ťa zaujal?

Nepál je krásny. Príroda sa nedá opísať a ľudia sú vždy usmievaví a milí. Nejde im vždy o peniaze,  ako je to často v Indii. S Nemkou Pauline sme prešli Annapurnu a potom sme pokračovali  na juh do džungle Chitwan. Ja som si našla dobrovoľníctvo a keďže Pauline sa to páčilo ostala somnou ešte  mesiac. V apríli 2015 bolo v Kathmandu zemetrasenie a boli tam oblasti kde spadlo vyše 90% obydlí. My sme čistili tieto spadnuté domy, zarovnávali sme to, kamene dávali na kopu, aby si domáci mohli znovu postaviť dom. Bola to naozaj namáhavá práca, no jej výsledky a šťastní domáci nám dávali veľké zadosťučinenie. Našťastie som mala  trojmesačné víza, tak som to využila a odišla som až v posledný deň. Nepál je taká malá  iná India, čistejšia,  no rovnako spirituálna s ľuďmi ktorí ešte neprišli na to že z nám musia vyžmýkať čo najviac peňazí.

Zúčastnila si sa aj meditácie Vipassana, medituješ aj doma po návrate?

Musím sa priznať, že skoro vôbec nie.  Napriek tomu mi dala Vipassana naozaj veľa. Vďaka nej som cítila, že som na Indiu pripravená. Ide o objektívne pozorovanie všetkého, čo sa deje naokolo a zároveň vo vnútri seba samého. Je o pocitoch. Je potrebné pozorovať, čo sa deje, prečo cítim strach, hnev alebo iné pocity. Prirodzene sa človek upokojí. Dosť mi to pomáhalo napríklad pri nočnej ceste v preplnenom vlaku, v ktorom som bez miestenky ostala na chodbe s ďalšími desiatkami Indov, ktorí na mňa neustále hľadeli. Myslím, že dlho nepotrvá a opäť sa k meditácii vrátim aj na Slovensku.

Miška Polláková - túra v Indii
Ako vyzeralo tvoje cestovanie?

Ako každé iné.  Sadneš na vlak, dostaneš sa na želané miesto a tam dobrovolničíš. Zase sadneš na  vlak, navštíviš čajové plantáže, či historickú pamiatku. Získavaš nové zážitky a zažiješ veľa zábavy.

Tvoj najhorší a najlepší zážitok bol?

Nemala som zlý zážitok. Raz ma síce obchytkával jeden policajt v Nepále, čo nebolo moc príjemné, ale to sa môže stať všade. Inokedy sa mi stalo, že sme videli ako si nafetovaný chalan prerezal ruku a potom s kamarátmi po nás hádzal kamene.
Príjemné však nebolo ani vidieť ľudí a deti spať na ulici a vidieť ich žobrať.

Najlepší sa vyberá rovnako ťažko, pretože som toho zažila naozaj veľa. Možno to ale bol pocit, že som prešla Thorong La Pass v 5416m, najvyšší bod treku okolo Annapurny. Alebo týždeň prežitý s rodinou domácich bol krásny.

Počas tvojho pobytu si veľa pracovala ako dobrovoľník. Čo si robila?

V Nepále to bolo hlavne o pomoci rodinám, ktoré prežili zemetrasenie. Žila som v komunite, ktorá vyrábala hlinené tehly na stavbu školy a domov. Alebo sme vymýšľali  program pre deti.

V Indii som bola na troch rôznych dobrovoľníctvach. Prvé bolo v Kalkate, v jednom z domovov Matky Terezy. Dva týždne som pracovala s  psychicky a fyzicky  postihnutými ženami. Prali sme im, chodili na prechádzky s nimi, tancovali, či maľovali im nechty. Táto skúsenosť mi dala strašne veľa.
Ďalšie dve mi poradil môj kamarát. Na jednom som pomáhala na projekte vytvorení školy a vytvárala som bambusová konštrukciu, ale pracovala som aj na organickej záhrade. Na tom poslednom som bola týždeň na púšti a popri menších prácach na organickej farme som mohla zažiť pravý nefalšovaný jednoduchý život domácich, ako napríklad umývanie riadov v piesku, toalety na piesku, alebo päť litrov vody určených na sprchu.

Miška Polláková - cestovanie v Indii

Čo ti táto skúsenosť dala? Odporúčala by si aj ostatným?

Na sto percent áno. Dalo mi to strašne veľa. Je to jedna z mála možností, ako sa dostať priamo k domácim a spoznať miestu kultúru naozaj zblízka. Cestovanie bez pomoci druhým je také bezduché,  iba presúvanie sa z miesta na miesto a spanie v hoteloch…Nie je to nič pre mňa. Stretávaš tých istých cestovateľov s tým istým príbehom, dostávaš tie isté otázky….Keď pracuješ ako dobrovoľník, si dlhšie na jednom mieste, naozaj niečo zažiješ a veľa sa naučíš.

Viem o tebe, že veľké mestá ťa nezaujímajú, určite si však navštívila aj nejaké známe pamiatky.

Samozrejme, niečo si vždy rada pozriem. Bola som v spirituálnom Varanasi, v historickom Hampi, v Mumbai i v krásnom zlatom chráme v Amritsare. Slávny Taj Mahal mi unikol kvôli chorobe, takže sa tam musím ešte vrátiť.

Miška Polláková - s miestnymi

Akí sú ľudia v Indii?

Ľudia v Indii sú veľmi milí a pohostinní. Teda aspoň tí, čo od teba nič nechcú. Vo vlaku ma cudzie rodiny hostili ako kráľovnú. Raz mi dali ich posteľ, aby som sa mohla vyspať, aj keď som nemala rezervované lôžko. Jedna rodina mi dokonca zaplatila izbu v hotely a kŕmila ma celý deň zadarmo, hoci sme si nerozumeli ani pol slova. Čudovala som sa ako málo ľudí vie po anglicky. Dokonca aj obchodníci poznajú len zopár fráz. Keď sa niečo opýtate, už nerozumejú. Sú veľmi nevzdelaní. Po anglicky sa učia len v súkromných školách a tie sú väčšinou veľmi drahé.
Indovia sa ťa radi dotýkajú a všetko si berú bez opýtania. Všetci chcú fotky. Rozdala som ich asi milión. Neustále na teba bez prestania hladia, dokážu na teba pozerať aj hodinu. Zvyčajne sú však neškodní a pozerajú lebo obdivujú tvoju krásu. Každá biela žena tam je za modelku. Pozor však na obchodníkov, chcú silou mocou zaujať a dostať čo najviac peňazí. Nedá sa však povedať, že úplne všetci sú takí. Indov mám veľmi rada.

Čo ťa India naučila?
Jednoduchosti. Ako málo stačí ľuďom v skutočnosti k životu. Videla som rodiny v drevenej chatrči, sediacich vonku na zemi a boli šťastní. My máme všetko. Úplne všetko. Toľko možností, o ktorých sa im ani nesníva. Napriek tomu sa každý len sťažuje. Naučila ma tiež, že spirituálne bohatstvo je dôležitejšie než materiálne veci. Mali by sme tiež žiť bližšie k prírode, lebo je to pre nás prirodzené a dáva nám to radosť, energiu a pohodu. Ľudia v Indii trávia celý deň vonku, jedia, pracujú vonku…Jasné v mestách sa to nedá, ale aj tak sme čím ďalej, tým viac zatvorení v domoch s technikou, s ktorou len zabíjame čas.  Taktiež mi ukázala, aké krásne a čisté je Slovensko.

 

Miška Polláková: Cestovanie bez pomoci druhým je bezduché
4.8 (96.67%) 6 votes

BEZ KOMENTÁRA

ZANECHAŤ ODPOVEĎ