PORTUGALSKO – raj na konci sveta, odkiaľ nebudeš chcieť odísť

Portugalsko ležiace na samom konci západnej Európy si ľudia po mnohé stáročia predstavovali ako koniec sveta. Z jednej strany ju obkolesuje nekonečný oceán a zo strany druhej sa dvíhajú krásne hory prechádzajúce do Španielska. Portugalsko si zachovalo svoj starobylý šarm a dnes tu nájdeme toľko neuveriteľných miest až si povieme, že sme sa ocitli v raji.  

Lákavý Lisabon

Najznámejšie portugalské mesto Lisabon je miestom, ktoré sa skladá z niekoľkých zaujímavých svetov. Má svoje štvrte rozťahané na pahorkoch, svoje rozľahlé námestia aj úzke, ošarpané uličky a stovky kaviarní či podnikov naplnených ľuďmi a dobrou zábavou. Hlavný bulvár mesta Rua Augusta vychádza z námestia Praça Dom Pedro IV., ktoré domáci familiárne prezývajú Rossio a končí až v tieni víťazného oblúka Arco da Victória, takmer na brehu rieky Tejo pretekajúcej mestom. Rossio plní funkciu hlavného, ale aj najobľúbenejšieho námestia celého Lisabonu. Z jednej strany ho uzatvára národné divadlo Dona Maria II, ktoré svojho času bolo miestom portugalskej inkvizície a zo strany protiľahlej sa otvára do mesta a ústi do niekoľkých širokých ulíc. Najživším miestom je priestor medzi divadlom a kostolom Sao Domingo. Ten tu stojí dodnes ako malý zázrak, pretože prežil nielen zemetrasenie, ale aj požiar. Trhovisko v priľahlej uličke zaplnili podniky a obchodíky so zeleninou, ovocím, koreninami, no najaromatickejšie sú predajne tradičnej, sušenej tresky zvanej bacalhau.

V portugalskej kuchyni má svoje neodškriepiteľné miesto. Ak hovoríme o tradíciách, tak sa v Lisabone nevyhneme starým, vŕzgajúcim električkám. Už desiatky rokov križujú ulice hlavného mesta a stali sa natoľko obľúbenými, že sú dnes považované za akési symboly Lisabonu. Je fascinujúce sledovať ako sa električka vyškriabe do strmých ulíc, odniekiaľ zozbiera všetky sily a vystrelí ako raketa, len aby sa dostala na vrchol pahorku. Aj vďaka podobným uličkách niekto prirovnáva Lisabon ku kalifornskému San Franciscu, ale americkému veľkomestu chýbajú nádherné, staré štvrte pripomínajúce labyrint aká sa rozkladá v neďalekej Alfame. Domčeky Alfamy vyzerajú akoby boli postavené jeden vedľa druhého tak tesne, že medzi nimi môže prejsť len jeden človek. Žiadna plánovaná výstavba, ale bludisko plné krivolakých ulíc, farebných domov, malých kostolíkov, čarovných zákutí či romantických pohľadov. O to totiž v Alfame ide, aby ste sa stratili, nehľadali a užívali si krásu okamihu. Lisabon vie ako to človeka naučiť.

V meste pod hradom

Nenápadné mesto Leiria leží niekde na pol ceste medzi Lisabonom a Portom, dvomi najznámejšími portugalskými mestami. Z diaľky upúta pohľad obrovský hrad postavený na vysokom kopci. Stráži mesto, hľadí na neho už niekoľko storočí a vie o všetkom čo sa za ten čas dole pod kopcom prihodilo. Ohrozovali ho arabské vpády, ale mesto sa nepoddalo a na svoju ochranu jeho obyvatelia vybudovali hradby a impozantný hrad. Strach z nájazdov opadol, no kus histórie tu zostal. Stredoveký hrad je zaujímavý v tom, že pôsobí z každého uhlu rozdielne. Raz pripomína palác vsadený medzi kamenné veže, inokedy zase vyzerá ako vysoký, nedobytný múr.

Stará štvrť mesta pod ním láka na prechádzku svojim osobitým šarmom. Úzke uličky s ošarpanými stenami, domami, balkónmi vyvolávajú spomienky na juhotalianské mestá, ale tú atmosféru dotvárajú typické modro-biele kachličky azulejos. Sú symbolom portugalských miest a miestni si nimi veľmi radi ozdobia svoje fasády, stanice či dokonca celé kostoly. Obrovský park slúži ako pľúca mesta a hneď niekoľko ľudí tu našlo svoj odpočinok. Je siesta, ulice sa vyprázdnili a presne takéto miesta sa teraz tešia obľube. Všetko je tu upravené, kríky zastrihnuté, nikde žiadne smeti. Uličky naplnené tieňom zívajú prázdnotou a sem tam sa nimi prejde mačka, ktorá sa vzápätí skryje za rohom. Na šnúrach visí prádlo, pred vchodmi stoja odstavené mopedy a cez ticho počuť vŕzgať staré okenice. Námestie na konci mesta dotvárajú schody vedúce k barokovému kostolu. Slnko ho ožaruje natoľko, že pohľad na neho jemne oslepuje. Predsa len všetci pred siestou z mesta neušli. Malé námestie obklopené starými domami s palácovými fasádami je domovom kaviarne, kde sa stretlo niekoľko mužov. Možno ani nie kvôli káve, ale kvôli tomu, že opäť môžu byť spolu a porozprávať sa.

S dúškom sladkého vína

Severoportugalské mesto Porto sa po Lisabone považuje za druhé najdôležitejšie centrum celej krajiny. Nepreslávila ho len nádherná architektúra, história či atmosféra, ale jeho meno sa stalo synonymom pre lahodné, sladké portské vína. Davy ľudí prúdia k pahorku, odkiaľ sa dvíha stará katedrála Sé do Porto. Námestie pred katedrálou stráži jazdec na koni a nespúšťa oči z najdôležitejšej románskej stavby Portugalska. Aj ľudí presvedčí, aby jej venovali dlhé pohľady, no oči turistov sa nechajú zlákať aj na panoramatický výhľad na celé Porto. Farebné domy Porta sú rozsypané všade naokolo a nad škridlicami striech sa objavujú vysoké zvonice kostolov alebo monumentálne fasády palácov. Krajšiu vyhliadku na mesto by sme ťažko hľadali. Všetko čo Porto zažilo sa dalo odtiaľto sledovať. Od dôb, kedy tu Rimania stavali prvé domy, cez arabskú inváziu zo severnej Afriky, cez vzostup portugalských kráľov, slávu moreplavcov, ktorí na svojich lodiach objavovali svet až po vznik dnešného Portugalska. Dve vysoké veže katedrály tu stoja už od 17.storočia, hoci prví architekti na ich miesta postavili kostol už o 600 rokov skôr. Dnes pôsobí ako bludisko pretkané chladnými kamennými chodbami, ktoré návštevníka dovedú na skryté nádvorie obohnané stĺpmi. Štíhly kríž v strede nádvoria vrhá na zem tieň a s každým pohybom slnka zmení polohu.

Polorozpadnutá štvrť Ribeira vedie nadol k brehu rieky Douro kadiaľ prechádza obľúbená promenáda. Kulisu nad domami dotvorí obrovský železný most a nesmie tu chýbať ani rozvešané prádlo na balkónoch. Promenádou sa ťahá podmanivá až ospalá atmosféra, akú dokážu vykúzliť portugalské mestá na prelome siesty. Ešte neopantala mesto a tak tu v podnikoch sedia ľudia a obedujú miestne špeciality od darov mora, cez ryby až po grilované kusy mäsa. Ulica pozvoľne stúpa až prechádza na most Don Luis I.. Ten sa stal ikonou dnešného Porta a dôkazom ľudskej vynaliezavosti. Pretína rieku Douro a spája staré Porto s novou štvrťou Villa Nova de Gaia. Nebola to jednoduchá úloha, pretože staré Porto sa rozprestiera na vysokých pahorkoch a preto musí byť most vo výške takmer 45 metrov. Otvorili ho v roku 1886 a kto ho chce prejsť toho čaká 385 metrov. Tu na druhej strane, len pár desiatok metrov od brehu rieky sa v tichej štvrti nachádza niekoľko vínnych pivničiek. Miestni hovoria, že štvrť je prešpikovaná „jaskyňami“, ako oni nazývajú pivnice.

Reštaurácie majú otvorené a tak z ich terás ľudia sledujú mesto a život v uličkách. Mnohé sú ošarpané ako sa na južanskú krajinu patrí. Nenájsť v Porte víno sa jednoducho nedá. S pestovaním viniča v údolí rieky Douro mali začať už pred dvetisíc rokmi Rimania, ale až v 17.storočí začína portské víno objavovať svet vďaka britským námorníkom. Podľa starej legendy do vína pridali Briti trochu brandy a hroznového džúsu, aby sa nepokazilo a vydržalo cestu v sudoch do Británie. Tak či onak, Portugalsko a nielen to získalo nádych novej chute. . So sladkou chuťou na jazyku sa stačí vymotať z labyrintu uličiek, sadnúť si na promenádu nasiaknutú slnkom a nechať svet plynúť okolo seba. 

Univerzitná Coimbra

Portugalská Coimbra má prívlastok univerzitného mesta, pretože vysoko na pahorku sa nad mestom týči jedna z najslávnejších univerzít starého kontinentu. Mladosť a život je v uliciach starého mesta cítiť, no krásne sa tu dopĺňa o históriu a nostalgiu hudby zvanej fado. Pahorok na ktorom sa rozlieva stará Coimbra je plný domov a ulíc stúpajúcich nahor. Za kamennou bránou Almedina začína ostré stúpanie nahor do starého mesta. Na schodoch sedí socha mladej poetky a z protiľahlého obchodu na ulicu doznievajú tóny smutnej, rozťahanej hudby zvanej fado. Podľa domácich vznikol tento štýl priamo tu v uličkách mesta a kto sa v nich ocitne a započúva sa, ten tomu uverí, pretože sú ňou nasiaknuté budovy aj fasády mesta. Až keď sa človek ocitne na vrchole pahorku, dostal sa na miesto známej Univerzity. Založili ju ešte v roku 1290 a dnes má nepredstaviteľných, takmer 20 000 študentov.

Najväčším ťahákom je stará knižnica pripomínajúca múzeum, univerzitná kaplnka, ale poteší aj výhľad na mesto, ktoré sleduje socha kráľa Joaa III. Univerzitu síce nezaložil, ale rozhodol, že bude natrvalo udomácnená tu v Coimbre. Uličky sa od Univerzity opäť zvažujú nadol k rieke Mondego. Cestou však neobídu ani katedrálu Sé Velha. Patrí k najlepšie zachovaným románskym katedrálam krajiny. V 12.storočí ju nechali postaviť králi po víťaznej bitke pri Ourique, kde sa definitívne Portugalci zbavili Maurov. Rieka Mondego ticho pláva popri nábreží a sleduje ako sa Coimbra dvíha a rastie do krásy. Pokračuje aj na jej druhom brehu, ale tu nájdeme len niekoľko stôp dávnej minulosti. Okrem zástavby tu v zemi spočívajú ruiny kláštorov. Ten väčší, novší leží na miernej vyvýšenine, ale starší kláštor premenený na kamenné trosky za tie roky klesol pod úroveň ulice. Most ponad rieku patrí medzi najnavštevovanejšie miesta celej Coimbry, pretože len odtiaľto uvidí návštevník celú jej krásu na jednom mieste. Podniky na prahu starého mesta sú plné takmer do poslednej stoličky. Mnohé z nich vyložili svoje letné terasy a sedí sa priamo na ulici ako je v tejto oblasti dobrým zvykom.

Život sa tu neodohráva doma za zatvorenými dvermi či stenami, ale priamo pod holým nebom v tieni budov a katedrál. O mladých tu samozrejme nie je núdza, tak sa z ulíc ozýva hudba, ale aj muž s gitarou či iní umelci. Na stoloch stoja poháre naplnené pivom aj sladkým, portským vínom, ktoré Portugalsko preslávilo. Na konci ulice Visconde da Luz sa domy rozostúpia a vytvoria priestranné námestie. Zdobí ho významná katedrála Santa Cruz, ktorú miestni prezývajú Igreja de Santa Cruz, teda svätý kríž. Fasáda katedrály pôsobí skutočne honosne a nad jej portálom vyrástli dve menšie vežičky s krížom. Patrí k najvýznamnejším svätostánkom celej krajiny, pretože sa katedrála zároveň stala miestom posledného odpočinku prvých portugalských kráľov. Tak ako má Paríž či Rím svoj Pantheon, Coimbra má Santa Cruz. Opäť sa ozve fado z malého podniku a jeho melódie vyprevádzajú turistov zo starého mesta. Kto mu raz podľahol, ten sa vráti.

Tajomstvo starého kláštora

Stačí sa vydať pár kilometrov za Lisabon a odrazu sa celý svet naokolo zmení. Krajinu prikryjú pahorky, smaragdové vŕšky medzi ktorými sa vinú cestičky a olivové háje. Len občas sa objaví malá dedina či nebodaj mestečko, no aj tak prekypuje životom. Na prvý pohľad pôsobí Alcobaça ako starý, ošúchaný klenot, ktorému však ubiehajúci čas neubral na kráse. Práve naopak, Alcobaça je ako víno, čím staršia tým príťažlivejšia. Nad mestom čnie rozvalina pevnosti a pod ňou siahajú k oblohe kríže kláštora. Medzi domami sa odrazu objaví obrovský priestor vyplnený námestím. Okolo neho sa zbieha niekoľko ulíc, kam majitelia zasadili svoje podniky, reštaurácie, bary či predajne suvenírov.

Miestna architektúra by sa v južnej či strednej Amerike nazývala koloniálna, ale bolo to tu, kde vznikala v čase slávnych zámorských ciest. Kláštor je natoľko monumentálny, že akúkoľvek stavbu, ktorú by postavili do jeho blízkosti, by pohltil. Veď nie nadarmo sa o ňom hovorí ako o najväčšom kláštore celého Portugalska. Hlavná loď kláštora sa zaplnila ľuďmi a zvony odbili začiatok omše. Krása portugalského jazyka tu krásne vynikne a človek len sedí a počúva. V muzeálnych priestoroch sa zo stien pozerá galéria portugalských kráľov, svätcov a na obkladačkách sa odvíjajú príbehy z minulosti. Aj nádvorie je príjemne starobylé. Krížová chodba sa okolo neho obtáča a v jeho strede dozrievajú na stromoch pomaranče. Pozoruhodným miestom je kláštorná kuchyňa, kam by sa zmestilo hneď niekoľko kuchýň aké poznáme dnes. Mníchom sem dômyselný systém prinášal ryby priamo z rieky až sem do kuchyne. Fascinujúce čo ich vôbec napadlo. Kláštor pôsobí ako bludisko. Toľko chodieb, toľko miestností a každá končí niekde úplne inde. Aj mestečko s námestím má čo ponúknuť. Podniky sa zaplnili takmer do posledného miesta. 

Tomáš Kubuš

Street Food Hunters / www.streetfoodhunters.com 

FB: https://www.facebook.com/streetfoodhunters/