Austrálsky maják stál viac než štyri desaťročia na polostrove, ktorý vyčnieva do Tasmanovho mora. Bol varovaním pred ostrými skalami útesu. Lode prechádzajúce okolo sa mali tomuto miestu vyhnúť. Jeho účel však plnil úplne opačnú funkciu a nakoniec bol zničený.
Skaly v okolí Cape St. George južne od zálivu Jervis boli dlho známe práve vrakmi lodí, ktoré na tomto mieste stroskotali. V polovici 19. storočia sa tak rozhodlo o vybudovaní majáku, ktorý mal zabezpečiť bezpečnú námornú dopravu v tejto oblasti. V roku 1857 sa začalo s hľadaním vhodného miesta pre maják na polostrove Cape St. George.
Miesto, na ktorom bol maják nakoniec vybudovaný bolo navrhnuté koloniálnym architektom Alexandrom Dawsonom spolu s výskumníkom E. F. Millingtonom. Nanešťastie sa Dawson viac zaujímal o jednoduchosť konštrukcie majáku, než o poskytnutie skutočnej efektívnej navigačnej pomôcky. Rozhodnutie postaviť maják padlo už v roku 1856. Aj napriek tomu, že stavba nebola konzultovaná s kontrolnou komisiou Pilots Board (Pilotná Rada) bola prijatá ponuka a na stavbu majáka bolo pridelených 5000 libier.
Nesúhlas a diskusia ohľadne stavby majáka sa začala ešte pred samotnou konštrukciou. Bolo prijatých mnoho správ, ktoré vyjadrovali nesúhlas so stavbou majáku. Správy spochybňovali uhol viditeľnosti lokality zo severu a juhu. Pilotná Rada ako kontrolný orgán sa rozhodla nejasnosti preskúmať. Rada potvrdila domnienky o zlej viditeľnosti majáku. Dokonca zistila, že mapy, ktoré pripravili Dawson a Millington trpeli nezrovnalosťami tak závažného charakteru, že nebolo možné rozhodnúť, či jeden z bodov na mape vôbec existuje. Rada tiež predpokladala, že architekt si danú lokalitu vybral aj z dôvodu, že sa nachádzala blízko lomu, z ktorého plánoval získať kamene. Aj napriek všetkým týmto zisteniam a nedostatkom vo fáze plánovania a nesúhlasom väčšiny z predstavenstva rady bola výstavba majáka nakoniec schválená.
Neskôr bol výbor New South Wales poverený vyšetrovaním chýb v umiestnení majáka. Zistil, že pri schvaľovaní bola správna rada výrazne nedbalá pri schvaľovaní lokality, keď sa spoliehala na mapy s pochybnou presnosťou.
V rozmedzí rokov 1864 – 1893 boli na južnom pobreží v okolí zálivu Jervis zničené približne dve desiatky vrakov. Na svedomí ich má práve tento zle situovaný maják, ktorý nebol viditeľný ani zo severného prístupu ani z juhu. Svetlo majáka bolo nakoniec v roku 1899 nahradené bodovým kolmým svetlom v bode kolmice, čo bolo oveľa vhodnejším miestom pre maják na tejto časti pobrežia.
Po vyradení majáku z prevádzky a po zavedení nového svetla sa usúdilo, že dve veže v tesnej blízkosti môžu spôsobovať nepresnosti a byť nebezpečné pri plavbe, najmä počas nepríjemného počasia. Na prelome storočia bola veža majáku zbúraná a maják sa premenil na sutiny, aby sa zabránilo ďalšej lodnej katastrofe.
Maják, ktorý mal pomáhať, bol nakoniec postrachom pre lode. Nešťastným bol však aj pre samotných jeho majiteľov. Zdalo sa, ako keby série tragédií zasahovali toho, kto tam žil. Jeden z majiteľov sa utopil pri rybolove, ďalší zomrel po kopnutí koňom do hlavy a v roku 1887 bola dcéra strážcu majáku dokonca zastrelená.
Aj práve vďaka svojej nezvyčajnej histórii je maják, respektíve jeho ruiny zapísané v Zozname národného dedičstv Commonwealthu.
