MADEIRA – Poklad chránený nevyspytateľnými vlnami oceánu

Portugalský ostrov Madeira
👉 Odoberaj najlepšie tipy na email, tak ako tisíce našich čitateľov - ODOBERAŤ!

Našla som poklad! Naozaj! Nemám však na mysli žiadnu truhličku plnú zlatých dukátov, ktorú som vykopala kdesi na dne oceánu. Niečo také by bolo pri mojich plaveckých (ne)schopnostiach nemožné. Ja som rada, keď sa v hlbokej vode vôbec nejakú tú sekundu udržím nad hladinou. Nie ešte, aby som pod ňou niečo hľadala! Preto musím poklady hľadať nad hladinou oceána. A verte, že tam ich je nespočetne veľa. 

O jednom z nich vám chcem čosi povedať. O poklade pre mňa oveľa cennejšom ako nejaká truhlička dukátov. O takom, ktorý si síce nemôžete zbaliť do kufra a odletieť s ním naspäť domov. No po jeho nájdení na nejaké to zbalenie sa a odlet ani len nepomyslíte. Všetko, čo chcete, je zostať v jeho blízkosti. Nasávať. Objavovať. Kochať sa ním z každej nadmorskej výšky, žasnúť nad jeho rozmanitými odleskami. Nad pestrosťou, ktorú ponúka. Nad magickosťou, ktorú ste doposiaľ videli iba v rozprávkach. 

Už bolo dosť nadneseného opisovania a pompéznych slov! Kde sa taký poklad nachádza? Rada vám to, milí čitatelia, prezradím! Nájdete ho kdesi medzi 30-tou a 33-ťou rovnobežkou severnej pologule, v približne rovnakej zemepisnej šírke ako Casablanca. Je vzdialený 978 km juhozápadne od Lisabonu a asi 700 km západne od afrického pobrežia. Tam sa nachádza! Poklad menom Madeira. Perla Atlantiku. Aká je a o čo vás môže pri jej navštívení obohatiť? Ako ju čo možno najlepšie spoznať? Prezradím vám, ako sme si počínali s takýmto pokladom pri jeho nájdení my. 

Levada do Caldeirão Verde

1.Zablúďte až niekam nad oblaky – nielen v mysli, ale aj fyzicky!

Aké symbolické je písať o tomto bode práve v čase, keď sa nad oblakmi naozaj aj nachádzam. Lietam si v nich. Presnejšie, nad nimi. Približne desať kilometrov vzdialená od zeme, ďaleko od Portugalska, no ešte ďalej od Slovenska. V oáze pokoja, nikde a zároveň niekde. Ani po rokoch lietania neprestanem svoj nos odtláčať o malé okienko lietadla a žasnúť nad pohľadom, aký sa mi ponúka. Dnes sú nádherné. Kopovité, súmerne zoradené jeden vedľa druhého. Vyzerajú ako nabielo zafarbená cukrová vata. A hoci som tak blízko pri nich, necítim ich na svojej koži. No asi by neveštilo nič dobré, ak by som ich počas letu cítila. Preto sa radšej vrátim mysľou do momentu, kedy som niečo také zažila. Predsa len – v tomto prípade je bezpečnejšie spomínať!

Niekde uprostred Madeiry sa nachádzajú jej ďalšie dva skutočné poklady. Pico do Arieiro, druhý najvyšší vrch ostrova, a Pico Ruivo, jeho najvyšší bod. Skrývajú sa ako perla v strede mušle. A podobne ako v prípade perly, aj pri návšteve týchto krásnych miest záleží všetko od správneho načasovania. Niekedy si na tento zážitok musíte počkať. Ako aj my! Oba vrchy sa nám podarilo navštívit deň pred odletom naspäť do Lisabonu. Počasiu jednoducho nerozkážete! No môžete ho starostlivo sledovať v reálnom čase podľa aplikácie Madeira Weather. A ak na nej uvidíte, že sa nad vrchmi naďalej už nedrží hmla, neváhajte a vyrazte. 

Pokiaľ z vás nie sú žiadni horskí vlci, prevezte sa autom na Pico do Arieiro. Už cesta naňho bude stáť za to! Ak vyrážate z hlavného mesta Madiery, Funchalu, pripravte sa na 40 minút po sebe nasledujúcich serpentínových ciest a prevýšenie presahujúce jeden kilometer. No, nuda to rozhodne nebude, to mi verte! Počas jazdy si ani neuvedomíte, že odrazu ste v oblakoch. A to, že ste nad nimi, vám príde pravdepodobne až vtedy, keď sa obzriete okolo seba na jednej z dvoch vyhliadok. Pico do Arieiro je iba vstupnou bránou do raja. Ak sa rozhodnete kúpiť si doňho lístok, vedzte, že auto nie je v jeho cene zahrnuté. Výstup na najvyšší vrchol ostrova si musíte poctivo odkráčať. Ak sa rozhodnete vydať sa na túto cestu dlhú celkovo približne 13,4 kilometra, nezabudnite si vziať pevnú turistickú obuv a zbaliť termo oblečenie, veľa vody, jedlo, odhodlanie, a zopár stehenných svalov, na ktoré sa môžete spoľahnúť. 

Týmto vás však nechcem vystrašiť! Naopak! Vereda PR1 vedúca z Pico do Arieiro na Pico Ruivo je najnavštevovanejšou veredou Madeiry a zároveň tým najkrajším, čo na celom ostrove môžete vidieť. Navyše – zdolala som ju aj ja! O vás sa, milí čitatelia, preto vôbec nebojím! Nie je vôbec nebezpečná. No taktiež si nepredstavujte žiadnu prechádzku cez mestský park! Jej náročnosť spočíva najmä v tom, že celkovo počas cesty tam a späť prekonáte približne 1100 výškových metrov. Uistite sa preto, že vaše kĺby takúto výzvu akceptujú ešte skôr, ako vy sami. Táto vereda nám s cestou späť na parkovisko zabrala približne 4,5 hodiny čistého času. Pri jej plánovaní si však nechajte nejakú tú časovú rezervu, nakoľko si budete počas cesty robiť určite veľa prestávok. Či už na to, aby ste lapali dych po strmých výstupoch, alebo preto, aby ste sa kochali krásou, ktorou obklopení určite budete. 

Viac vám však, milí čítatelia, neprezradím! A ani vy by ste nemali chcieť vedieť viac! Neokradnite sa sami o okamih, kedy vám od samého šťastia vyhŕkne slza. Prezradím vám už iba jednu vec – ak truhla Madeiry skrýva v sebe niekoľko pokladov, tento je spomedzi nich ten najjagavejší. 

Výstup na Pico Ruivo

2.Straťte sa v banánových plantážach!

Banana da Madeira. Tieto zväčša širšie ako dlhšie banány si svojou sladkosťou získali celý svet. Stali sa celosvetovo známym produktom a jedným z hlavným symbolov Madeiry. Nie je to iba chuť, ktorou si vás získajú. Miesta, na ktorých sa pestujú, si rovnako zaslúžia vašu pozornosť. Kým ich chuť opantá vaše chuťové poháriky, pohľad na banánové plantáže bude balzamom pre vaše oči. Terasy s kamennými stenami vytvárajú na strmých útesoch prekrásne scenérie. A to nielen krátko pred západom slnka, ale počas celého dňa. 

Banánové plantáže možno nájsť najmä v juhozápadnej časti ostrova. Najviac sa ich pestuje na západ od hlavného mesta Funchal až po rybársku dedinku Paul do Mar, v nadmorskej výške nepresahujúcej 250 metrov nad morom. Existuje dôvod, prečo sa pestujú práve v tejto oblasti. Juhozápad je najteplejšou časťou ostrova, ktorá poskytuje banánovníkom ideálnu teplotu na pestovanie. Naopak, vlaha tomuto územiu veľmi chýba. Dostatočný prísun vody je zabezpečený vďaka levadám, teda zavlažovacím kanálom. Tými dažďová voda odteká z hôr až k samotným plantážam a zabezpečuje tak, že ich pôda je neustále dostatočne zavlažovaná. Existuje i druhý dôvod, prečo boli takéto kanály kedysi vystavané. Poďme si o ňom povedať viac v druhom bode!

Môj tip: Čaro banánových plantáží si môžete vychutnať pohľadom na ne z niekoľkých miradour, no taktiež prechádzaním sa cez ne. Najznámejšou cestou, vďaka ktorej sa môžete ocitnúť v samotnej plantáži, je Rota da Banana v meste Madalena do Mar. Je to krátka, nenáročná prechádzka, na konci ktorej vás určite zláka krásna taverna s názvom A Taberna Madalena do Mar. Uvidíte ju hneď na druhej strane cesty. Jej farebné palety, sedačky vyrobené z pneumatík a asi päťmetrová vzdialenosť od oceánu z nej robia ideálne miesto na odpočinok. Nezabudnite sa v nej posilniť typickým Bolo do caco a Nikita drinkom, či už alkoholickým alebo nealkoholickým. Rozhodnutie nechávam na vás! 🙂 

Rota da Banana

3.Naplánujte si turistiku pozdĺž levád!

Význam slova levada nám je z predchádzajúceho bodu už známy. A sčasti aj účel týchto levád. No druhá polovica príbehu stále chýba. Hoci sa v mnohých článkoch na internete spája výstavba levád najmä s potrebou zavlažiť suché časti ostrova, existuje i ďalší dôvod, prečo sa kedysi začali budovať. A ten nám prezradil priamo miestny Madeiran. 

Tieto zavlažovacie kanály boli kedysi budované bezprostredne pri trase, po ktorej sa miestni premiestňovali z jednej časti ostrova na druhý. Nakoľko bola cesta náročná a niekedy trvala niekoľko hodín, kanál a voda ním tečúca mali efektívne nahradiť ťažké fľaše vody, nesené v rukách alebo na chrbte. Madeirania sa tak mohli hocikedy počas cesty osviežiť, ovlažiť, napiť, očistiť prípadnú ranu, umyť sa. Čerstvú vodu z prameňa mali doslova po ruke. Sviežu, chladnú, osviežujúcu, čistú. Niektoré kanály sa vybudovali popri už existujúcich trasách, kým druhé sa vytvorili spolu s novými chodníkmi. 

Dnes je Madeira popretkávaná sieťou pozostávajúcou z približne 2000 km levád. Ako nám však domáci povedal, iba 30 trás je oficiálne odporúčaných vládou. Tie sú momentálne v dobrých podmienkach. 

Môj tip: Jednou z najčarovnejších levád je PR9 – Levada do Caldeirão Verde. Pred tým, ako sa na ňu vydáte, vám však odporúčam jedno – uistite sa, že vaša bunda, ktorá by mala byť nepremokavá, nepremokavou aj naozaj je. Napríklad tá moja nebola. I keď som dakde v hĺbke duše v jej nepremokavosť verila. No príliš neskoro som pochopila, kde je pravda. Stalo sa to konkrétne v momente, keď som na kosť zmokla hneď pri prechádzaní cez prvý vodopád. A tak som aj absolvovala celú túru. Síce zmoknutá do kosti, no očarená. Všetkým. Výhľadmi, vďaka ktorým som sa cítila ako uprostred pralesa. Papraďovými stenami, ktoré nás sprevádzali celú cestu. Malými prameňmi a mohutnými vodopádmi. 50 odtieňmi zelenej. Nedotknutou prírodou, v ktorej sa zrazu ocitnete a ste v nej. S ňou. A vtedy si to uvedomíte. Že práve ona je ďalším kúskom pokladu, ktorý v sebe Madeira skrýva.  

Levada do Caldeirão Verde

4.Nájdite oázu niekde na polceste k najvýchodnejšiemu bodu Madeiry!

Dúfam, že po toľkých túrach vám nejaká tá energia ešte v rezerve zostane! Ale o tom vôbec nepochybujem! Naopak, som presvedčená, že jej budete mať ešte dostatok. Pretože tak to na tomto ostrove chodí – koľko energie zo seba vydáte, toľko vám samotná Madeira vráti naspäť. V podobe dychberúcich výhľadov, ktorých sa neviete nabažiť. V bohatej rôznorodosti, akú len ona samotná dokáže ponúknuť. Každým ďalším miestom sa vám predstavuje z iného uhla. A tak ju spoznávate viac. Hlbšie. Odhaľujete jej nové tváre. Podobizne, ktoré ste doposiaľ ešte nepoznali. No vy po ich spoznaní túžite. Tým viac, čím viac zisťujete, koľko ich vlastne je. Chceli by ste ich odhaliť všetky. A tak vôbec nezáleží na tom, ako veľmi unavení večer padáte do postele. Aj tak ráno vyskočíte na rovné nohy vždy rovnako plní síl. A nadšenia. Z toho, že vás čaká ďalšie rande s Madeirou! A že opäť objavíte jej novú tvár. 

Tentokrát menej zelenú. No určite nie menej zaujímavú. Iba inú. Takú, na akú ste doposiaľ neboli zvyknutí. Východná peninsula Madeiry, ktorá je pôvodne sopečného charakteru, nehrá 50 odtieňmi zelenej. Práve naopak! Pri pohľade na ňu budete mať chuť nabrať vodu z oceánu a poriadne ňou poliať všetko navôkol. Táto časť ostrova bude na vás pôsobiť akosi vyprahnuto. Dôvodom je najmä jej dlhodobé vystavenie severným vetrom, kvôli ktorým v tejto oblasti nanájdete žiadne stromy, iba nízku vegetáciu. Práve tým sa Ponta de São Lourenço úplne odlišuje od zvyšku ostrova. 

No garantujem vám jedno – z jej krásy jej to vôbec neuberie. Práve naopak! Vďaka tomu je oveľa zapamätateľnejšia. Rozpoznateľnejšia. Originálnejšia. A pri všetkých tých rozprávkových výhľadoch jej nejakú tú farebnú nepestrosť rýchlo odpustíte. Vašu pozornosť upútajú útesy. Mohutné, vysoké, dychberúce. Budú vás sprevádzať po celej verede nesúcej oficiálny názov  PR8 – Vereda da Ponta de São Lourenço. Celá trasa smeruje až k najvýchodnejšiemu miestu ostrova, na ktorý len noha turistu môže vkročiť. Z neho budete mať výhľad na dva ostrovčeky, z ktorých jeden sa volá Desembarcadouro. Je známy práve tým, že na ňom hniezdi jedna z najpočetnejších kolónií čajok v celom regióne. 

Môj tip č.1: Ako som už vyššie spomínala, stromy v tejto oblasti nenájdete. A teda ani tieň nie! Preto si, milí čitatelia, nezabudnite vziať opalovací krém. A pri balení si ho, prosím vás, nepomýľte s parfémom. Poučte sa z mojich chýb! I keď aj taký parfém nájde počas štvorhodinovej turistiky v pekelných horúčavách svoje uplatnenie. To vám teda poviem! Takže najrozumnejšie bude, ak zbalíte do ladvinky obe veci. Ako pre vaše vlastné zdravie, tak aj pre zdravie okoloidúcich. 

Môj tip č.2: Čím bližšie sa budete približovať k najvýchodnejšiemu miestu ostrova, tým viac sa vám bude zdať, že kdesi v diaľke vidíte akúsi čarovnú haciendu uprostred paliem. Nie, nie, nie je to fatamorgána! A dokonca ani úpal nie! Ale ozajstný podnik, oáza uprostred púšte. Zastavte sa na malú chvíľku v nej a ochutnajte ponchu. Poncha je typický alkoholický nápoj z Madeiry, ktorý je vyrobený z tradičného aguardente, medu, cukru, a buď pomarančovej, alebo citrónovej šťavy. Je sladký, chutný a rozhodne nie slabý! Preto si dvakrát rozmyslite, či si ho dáte pred výstupom na najvýchodnejší bod ostrova, alebo až po ňom.

Ponta de São Lourenço

5.Vstúpte do Začarovaného lesa!

Začarovaný les! Presne tak som si ho pomenovala v mojej mysli v momente, keď som doňho vstúpila. Bol magický. Tajomný. Uchvacujúci. A vôbec nepatril do tohto pozemského sveta. Hmla, ktorá sa po celej jeho ploche rozprestierala, vo mne najskôr vzbudzovala strach. No čím ďalej som sa do nej ponárala, tým viac bol strach nahrádzaný akýmsi zvláštnym druhom pokoja. Ocitla som sa v raji! V takom, v ktorom som bola iba ja, potichu sa pasúce kravy a na všetky strany sa nakláňajúce vavrínové stromy.

Áno, dobre čítate! A nie, nemyslite si, že mojim obehovým systémom pretekali nejaké tie promile navyše. Konáre vavrínových stromov sa ma snažili dočiahnuť. Nakláňali sa nado mnou. Naťahovali sa do všetkých svetových strán a vlnili sa v rytme vetra. Práve ten ich postupom času vyformoval do takejto čarovnej podoby. Vietor v nadmorských výškach okolo 1150 m n.m. a vyššie dosahuje obrovskú silu a rýchlosť, čoho následkom je i vznik takýchto tancujúcich stromov, ktorých kmene sa plýžia po zemi ako hady. 

Aby som vás však nezavádzala, milí čitatelia, spoločnosť mi nerobili iba kravy a vavríny ponorené v hmle. K tomu ešte zopár ďalších turistov! No i tí akosi prirodzene rešpektovali nepísané pravidlo tohto miesta – nerušiť, nekričať, vlastne, vôbec nehovoriť. Áno, to s vami urobí Fanal les. Vezme vám v úst všetky slová. A nechá vás tam len stáť. Nemých. So svojimi vlastnými myšlienkami, ktoré k vám pomaly prichádzajú a odchádzajú. Ako hmla samotná. A vy si odrazu dovolíte na malý okamih zastaviť a všetky tie myšlienky a pocity precítiť. Naplno. Do hĺbky. 

Odrazu ste akosi zvláštne spätí s prírodou. Zo všetkých strán obkolesení stromami, ktorých korene boli zapustené do zeme v časoch samotného objavenia ostrova. A to už bolo, milí čitatelia, nejaký ten rok dozadu! Aby som bola presnejšia, už je tomu viac ako 600 rokov! Ako nám miestny Madeiran povedal, doteraz sa mnohí historici rozchádzajú v názore, či za rok objavenia Madeiry možno považovať rok 1419 alebo 1420. No záleží na tom v konečnom dôsledku? Pre mňa je hlavné, že svoju misiu splnili a túto Perlu Atlantiku objavili. Na rukách by som ich za to nosila! 

Môj tip: Domáci Madeiran nám povedal, že najlepšie obdobie na návštevu tohto lesa je práve apríl. Môžem vám však povedať, že i v júni sme mali možnosť zažiť les celý ponorený do hmly. Ak však chcete zvýšiť pravdepodobnosť toho, že ho zachytíte v perfektnej pochmúrnej atmosfére, odporúčala by som vám vydať sa doňho buď skôr ráno alebo podvečer. 

Fanal LesTak, čitatelia moji, blížime sa ku koncu blogu. Dúfam, že sa väčšina z vás dostala až po tieto posledné riadky! Madeiru a zážitky z nej by som dokázala opisovať celú večnosť. Ale tým by som si svojich čitateľov pravdepodobne neudržala. Nanajvýš tak uspala. To však nie je mojím zámerom. To, čo som chcela dosiahnuť, je navnadiť vás. Zobudiť vo vás zvedavosť. A motiváciu. Odhaliť Perlu Atlantiku a nechať sa oslniť všetkými jej odleskmi. 

Súradnice k nájdeniu pokladu som vám už poskytla. Teraz je len na vás, či sa vidáte po mojich stopách a nájdete v cieli to, čo som našla ja.

Želám vám šťastnú cestu pri objavovaní, čitatelia moji!

Ako sa ti páčil tento článok?

Klikni na hviezdu a ohodnoť:

Priemerné hodnotenie 4.5 / 5. Počítadlo: 20

Zatiaľ neohodnotené.

Mrzí nás, že sa vám článok nepáčil

Poďme sa zlepšiť!

Poviete nám, čo bolo zle?

Avatar
Zoznámte sa s Tati! Tati em Lisboa!Slovenkou, ktorá sa v čase druhej vlny svetovej pandémie rozhodla kúpiť si jednosmernú letenku do Lisabonu. Podala výpoveď v práci, vystískala kamarátov, rodinu, pobozkala na rozlúčku svojho partnera, a vydala sa na cestu za novým dobrodružstvom. Niektorí jej hovorili, že je šialená. Pre iných bola zase odvážna.V tej chvíli som sa, priatelia, pravdupovediac nestotožňovala ani s jedným prívlastkom. Skôr som iba počúvala svoju intuíciu. A tá ku mne prehovárala jasným jazykom: "Choď si zažiť svoj vlastný sen!"A to presne som, čitatelia moji, aj urobila. :)

BEZ KOMENTÁRA

ZANECHAŤ ODPOVEĎ

Táto webová stránka používa Akismet na redukciu spamu. Získajte viac informácií o tom, ako sú vaše údaje z komentárov spracovávané.