Ázijské Filipíny sa skladajú z neuveriteľných 7 107 ostrovov, no nelákajú len na dovolenku pri exotickom mori v tyrkysových zátokách. Skrývajú v sebe viac a medzi najkrajšie miesta patria ryžové políčka zapísané v dedičstve UNESCO či španielsko-koloniálna Manila, kde sa stretávajú národy z celého sveta. Filipíny sa budú čoraz častejšie skloňovať ako obľúbená turistická destinácia.
Brána k ryžovým políčkami
Severný a zároveň najväčší filipínsky ostrov menom Luzon je najnavštevovanejším miestom celej krajiny. Pulzuje tu veľkomesto Manila, pretínajú ho hory Sierra Madre či Filipínske Kordilery a priamo tam, medzi pahorkami žijú svojím pomalým životom malé dedinky a mestečká, kde sa kedysi dávno usadil kmeň Ifugao. Ten pred dvomi tisíckami rokov zmenil svahy na geniálne inžinierske projekty, pretože za pomoci primitívnych nástrojov tu vybudoval terasové, ryžové políčka, ktoré dodnes fascinujú nielen vedcov, ale každého kto si na nich popasie oči.
Ryžové políčka sa stali dokonca symbolom Filipín a hoci cesta k ním nie je najjednoduchšia, každý kilometer a každá hodina strávená na ceste stojí za to, ocitnúť sa v ich tesnej blízkosti. Mesto Banaue nie je od Manily veľmi vzdialené, ale cesta sem trvá niekoľko hodín, pretože cesty sú raz rozbité, inokedy zase kľukaté a neustále stúpajú nahor, aby mohli o pár kilometrov padnúť dole a preťať niektorú z dedín rozťahaných popri hlavnej ceste.
Banaue dnes svieti na mape veľkými písmenami. Stala sa z neho brána k ryžovým políčkam. Mesto sa muselo vysporiadať so zvlneným terénom po svojom a tak sa dnes jeho domy vznášajú na pahorkoch, sedia učupené v údolí a zaplnili dokonale okolitú krajinu. Na hlavnom námestí sa každú chvíľku zastaví jeepney, tradičné vozidlo Filipín. S jeepney sa tu človek stretne v každom meste. „Po tom ako Američania nechali na svojich základniach staré džípy, sme ich vzali, primontovali im strechu a prerobili ich na vozidlá mestskej dopravy“ povie šofér.
Sú podlhovasté, aby sa do nich zmestilo čo najviac ľudí a každý šofér si ich vyzdobí či už maľbami, nálepkami alebo farbami. Každé jeepney je tak odlišné a svojské, presne ako Filipíny.
Ľudia križujú ulice, nakupujú, zjednávajú tovar u pouličných predavačov alebo si prezerajú kusy mäsa visiaceho na hákoch či ryby naukladané na pultoch. Banaue podvečer krásne žije a atmosféru dodáva aj poloha. Stačí si sadnúť do niektorej z reštaurácii kam sa vchádza z ulice a na druhej strane podniku sa objaví vysunutá terasa priamo nad údolím s panoramatickým pohľadom. Aj tu pod Banaue ležia terasovité políčka, no tie najkrajšie nájdeme až v cca 20 kilometrov vzdialenej dedinke Batad.
Filipínsky div sveta
Filipínske ráno uprostred kopcov je chladné, ale netrvá dlho a slnko rozpáli krajinu. Farebné jeepney sa zarezáva hlbšie medzi pahorky s jediným cieľom. Dostať sa čo najbližšie k dedinke zvanej Batad. Až do nej cesta nevedie. Tá skončí necelých päť kilometrov pod skalnatým zrázom a ďalej treba ísť po vlastných. Vyšliapaná cesta sa kľukatí pomedzi exotické koruny stromov a medzi nimi počuť len hlasné zvolávanie vtákov. Dokonalý raj.
Až za zákrutou sa objavia prvé ryžové políčka a človek v tom momente prestane dýchať. Videl najkrajšie stavby sveta, dotýkal sa kultúr starých niekoľko tisícok rokov, ale vidieť naživo terasové políčka vysekané v takmer neprístupnom svahu je dokonalý súzvuk prírody a človeka. O pol hodinu sa odrazu objavia prvé domčeky z pozliepaných kameňov a prvé drevené domy stojace na tenkých nôžkach. Presne také si kmeň Ifugao stavia už stáročia, aby mal kam ukladať pozbieranú ryžu. Tradície na tomto mieste nikdy neumreli a tak je kultúra Ifugao svetovým unikátom.
Zmenilo sa len to, že kedysi mali ženy kroje, ktoré im viac zakrývali než odhaľovali, no dnes sú odeté v príjemných červených farbách s čelenkami na hlavách a ozdobami. Niekoľko detí sa naháňa lesnými cestičkami, pretože na dnes už skončila škola a zopár mužov sedí na ulici a sŕka zelený čaj popri žuvaní moma. Moma predstavuje betelový orech zmiešaný s listami mäty a celá zmes je ozvláštnená o prášok z ulít malých slimákov. Muži majú po mome zuby zničené a utopené v červenej farbe a tam, kde stoja „zdobia“ zem veľké červené fľaky.
Za dedinou sa otvorí panoráma najkrajších ryžových políčok. Miestni ich niekedy volajú divadlo, pretože terasy sú vysekané do pahorku tak, akoby pripomínali staroveké grécke divadlo. Fascinujúce dielo. Terasy hrajú krikľavo zelenou farbou a tú pretínajú len kamenné cestičky medzi nimi, aby sa dalo cez ne pohodlne prechádzať. Pár domácich nesie veľké drevené trámy dole do dedinky ozdobenej kostolom a medzi domami sa ozývajú sliepky, kohúty a prasce. Ryžové políčka sú z blízka nádherné.
Jemne zaliate vodou čakajú ešte asi mesiac, kým sa ryža opäť pracne pozbiera. Zbierajú ju tu dva krát ročne, hoci na iných filipínskych miestach sa urodí aj tri krát. Jednotlivé políčka od seba oddeľujú kamenné múriky s dokonale naukladanými kameňmi cez ktoré nepresakuje voda. Mnohým toto miesto pripomína peruánske Machu Picchu. V každom kamennom múre je však malá diera, ktorou sa dá voda prečerpávať a tak keď je z vodných prameňov napojené najvyššie políčko, voda pohodlne zlezie až nadol a zaplaví tak všetky.
Ako to vôbec mohli ľudia pred dvomi tisíckami rokov vymyslieť? Záplava zelenej farby a božského pokoja vyžaruje z políčok Batadu a dostáva sa priamo do duše. Po niekoľko hodinovej prechádzke si nohy odpočinú u domácich, ktorý vo svojej jednoduchej kuchyni pripravili tradičné filipínske jedlo Adobo, kúsky mäsa v omáčke s octom a ryžou. Pochopiteľne ryžou z Batadu, ktorá sa považuje za najlepšiu na svete.
Za hradbami španielskeho mesta
Manila ako filipínske hlavné mesto nepatrí medzi najznámejšie metropole juhovýchodnej Ázie, ale skĺbi v sebe prvky španielskej koloniálnej architektúry a moderných vízii Ázie. Manila pre mnohých pôsobí ako prekliate mesto, pretože povstalo z popola viac krát než bájny Fénix, aby mohlo žiť a poňať do seba takmer 12 miliónov obyvateľov. Zničili ho niekoľko krát požiare, zemetrasenia či bomby druhej svetovej vojny, no vždy sa pozviechala a žila ďalej.
Medzi jej najpríjemnejšie časti patrí štvrť zvaná Intramuros, teda miesto postavané za španielskymi hradbami. Vonku pred nimi sa rozlieva zvuk klaksónov, áut, jeepney či autobusov, no hradby rozdelia mesto a vytvoria v ňom pokojnú oázu prepletenú so španielskym šarmom. Ulice Intramuros sa nikam neponáhľajú a návštevníkovi pomaly, rad za radom predvedú svoju krásu. Malé obchodíky pichnuté v zástavbe lákajú na svoj tovar, podniky grilujú mäso, varia polievky, nalievajú domáce pivo San Miguel a ozýva sa tu hudba so španielskym temperamentom.
Filipíny patrili viac než tri stáročia pod španielsku korunu a vplyv európskej krajiny je tu cítiť dodnes. Aj Manilu založili Španieli a preto mnohí prirovnávajú starú Manilu ku kubánskej Havane. Najväčším lákadlom Intramuros sú dnes dva obrovské kresťanské svätostánky. Filipínci sú veľmi silní katolíci a preto má mesto pomerne veľa kostolov.
Neďaleko veľkého námestia Piazza de Roma sa z pútača usmieva pápež František. V januári Manilu navštívil a v Rizalovom parku sa jeho omše zúčastnilo niekoľko miliónov ľudí. Zastavil sa aj tu na námestí, pretože to je domovom najslávnejšej Katedrály celej Manily. Tú pôvodnú postavili Španieli krátko po založení mesta ešte v 1571, ale dnešná Katedrála je už ôsmou v poradí na rovnakom mieste.
Poslednú zničili bomby druhej svetovej vojny a skaza v Intramuros bola tak obrovská, že jedine Varšava si „užila“ počas viac skazy než Manila. Katedrála prilákala dnu veľký počet návštevníkov. Ticho sedia, iní kráčajú k oltáru, aby pobozkali nohy Kristovej soche. Vonku sa na trávnik posadili rodiny s deťmi a nechávajú sa unášať slnečným dňom v obklopení významných budov a sochy panovníka.
Perla Orientu
Manilský Intramuros po rokoch rekonštrukcie dnes zdobia starobylé španielske domy. Tým najkrajším je Casa Manila z 19.storočia, kde ešte pulzuje španielske koloniálne srdce. Masívne schodiská sa predierajú interiérom a jeho priestranné izby ukrývajú drevený nábytok, obrazy, vázy až má človek pocit, že každú chvíľku musí odniekiaľ prísť španielsky guvernér.
Naproti je malé námestie ukončené Kostolom sv.Augustína zo 17.storočia. Je takmer jedinou budovou, ktorá prežila zemetrasenia aj bombardovanie a za to, že podáva unikátne svedectvo o niekdajšej architektúre si zaslúžila zápis v UNESCU. Na námestí predáva chlapík obrazy, iní lákajú turistov na spoznávanie Intramuros z konskej drožky a na fasáde domu sa objaví portrét Jose Rizala, symbol filipínskych revolucionárov. Nikto sa Rizalovi vo Filipínach nevyhne, no v Manile je jeho odkaz najsilnejším, pretože ho tu Španieli na výstrahu popravili.
Jeho stopy vedú na koniec Intramuros do pevnosti sv.Jakuba. Odtiaľto kolonizátori vládli a dnes ho premenili na múzeum a obľúbený park. Socha revolucionára stojí v strede pevnosti a z jej hradieb sa otvára pohľad na rieku Pasig, prístav aj farebnú čínsku štvrť nad ktorou vyrástli výškové budovy. Rizal tu vo väzení prežil posledné chvíle svojho života a jeho báseň na rozlúčku je v manilskej pevnosti preložená do slovenčiny aj češtiny, takže tu našinca čaká príjemné prekvapenie.
Manila za hradbami je rozporuplná. Mieša sa v nej nádych tretieho tisícročia vo štvrtiach pripomínajúcich Singapur s miestami, ktoré by mohli konkurovať indickým slumom. Je zložená z mnohých svetov, no stále si na svojich pleciach hrdo nesie prezývku Perla Orientu.
