Kaukazské Arménsko je krajina o ktorej počul snáď každý. Nádherná hornatá poloha je pretkaná rovinami, riekami či jazerami a na všetko dohliada majestátny Ararat dívajúci sa spoza hraníc. Arménsko toho ponúka veľmi veľa a každý si nájde to svoje. Či už sú to kláštory uložené v krásnom prostredí, skvelé jedlo alebo miesta naplnené tajomstvom.
Aktuálne Wizz Air otvára novú linku do Arménska. Lietať sa bude z Viedne a ceny očakávame klasicky „wizzairovské“. Inšpirujte sa teda na cestu do tejto zaujímavej destinácie v nasledujúcom článku od Tomáša Kubuša z webu Street Food Hunters.
Volanie Jerevanu
Arménsky Jerevan v sebe nesie punc veľkomesta, hoci v ňom žije len okolo 1,1 milióna obyvateľov. Ráno je plný, na obed tichý a večer sa opäť zaplní hlasmi a krokmi ľudí, ktorí prišli užiť jeho ulice. Vysoko nad Jerevanom sa týči zasnežená špička posvätnej hory Ararat, ktorá však dnes už paradoxne neleží v Arménsku, ale v susednom Turecku. Symbolom Arménska však zostala naďalej.
Nad mestom sa nevypína len Ararat, ale aj obrovský betónový pomník pripomínajúci to, že tu dlhé desaťročia vládli výstavbe socialistickí architekti. Kaskáda ako pomník domáci volajú stúpa do svahu a hore vedie niekoľko desiatok schodov. Oplatí sa vyjsť až hore, pretože odrazu má človek pod sebou obrovské mesto rozdelené cestami, bulvármi či námestiami a môže sledovať ako nad jeho strechami rastú veže arménskych kostolov.
Námestie pred honosnou Operou sa s pribúdajúcim časom zapĺňa a hlavná obchodná ulica človeka stiahne. Naokolo stoja luxusné obchodíky, reštaurácie, moderná architektúra a kde tu pri lavičke hrá niekto na gitaru či iný hudobný nástroj a rozdáva dobrú náladu. Ulica sa stáča okolo rozvoniavajúcich grilov až k srdcu mesta, ktoré v jerevanskom prípade predstavuje Námestie Republiky.
Tu sa koncentruje život celého mesta a kamenný okraj fontány slúži ako miesto stretnutí. Mladé dievčatá v sukniach spoločne sedia, smejú sa, chalani si našli miesto opodiaľ, aby mali dobrý výhľad, dvaja starší muži hrajú na námestí karty a okolité kaviarničky praskajú vo švíkoch. Na stoloch nechýba ani slávny koňak Ararat, ktorý Arménsko preslávil. Pije sa z baňatých pohárikov, aby sa jeho aróma mohla naplno rozvinúť a k jeho lahodnej chuti sa neskutočne hodia kúsky tmavej čokolády. Aj tu na námestí si ho niekoľko ľudí doprialo, pričom sledujú panorámu celého miesta, ktorú dotvára vysoká Hodinová veža. Priniesli ju z ďalekého Ruska a svojim zjavom zapadá do Jerevanu ako kamienok mozaiky.
Ulicou prefrčia dve Lady, nablýskaný Mercedes a Jerevan dá opäť tušiť, že je mestom kontrastov. Kým jedni sŕkajú drahý koňak pod nádhernými fasádami, iní sedia na ulici a snažia sa predať niekoľko kusov zeleniny, drobností či starožitností, aby si zarobili pár stoviek dramov na život. Pamiatky sa z Jerevanu v priebehu desaťročí vytratili a dnes ich tu zostalo len niekoľko. Paradoxne pár stoviek metrov od Námestia republiky dnes jedna obrovská katedrála stojí. Postavili ju cca pred 20 rokmi a zasvätili svätému Grigorimu, ktorého si miestni nesmierne vážia. Niekoľko postáv sa sunie dnu, zvyšok si našiel cestu do parku, kde strávi príjemný večer pri opekanom mäse z rozpáleného grilu a kúskom miestneho chleba so zeleninou.
Dúšok arménskeho vína
Ak sa povie víno a Kaukaz, každému sa tieto dve slová spoja do Gruzínska, no pravdou je fakt, že aj Arménsko robí svoje vlastné víno, ktoré si dokáže získať chuťové poháriky. Malé mestečko Areni ležiace takmer na hranici s azerbajdžanskou enklávou Nachičevan by si žilo svojim pomalým a zaprášeným životom, ak by nebolo synonymom arménskeho vína. Zovšadiaľ sa objavujú pútače o meste vína a pozvánky na ochutnávky vína.
Mnoho miestnych celé dni sedí v tieni pri ceste s tuctami fliaš, v ktorých ponúkajú svoje domáce vína alebo košíky s natrhanými strapcami sladučkého hrozna. Areni vyrástlo na brehu rieky Arpa a už v staroveku tu ľudia obývali jaskyne vyhĺbené do skál. Dnes majú samozrejme domy, no jaskyne stále ukazujú na slávnu minulosť miesta. Dominantu celého mestečka je krásny arménsky kláštor Astvatsatsin zo 14.storočia na ktorom zanechal svoj rukopis geniálny architekt Momik.
Známe vinárstvo Areni sídli v kamennej budove hneď vedľa hlavnej cesty spájajúcej Jerevan so Sisianom. Chlapík za stolom na ktorom sú naukladané fľašky vína každého privíta úsmevom a hneď sa pustí do rozprávania. „Našou špecialitou sú červené vína. Majú v sebe štipku kyslosti, čím ich odlišujeme od iných, aby bolo každému hneď jasné, že pije víno Areni“ rozhovorí sa a nalieva do pripravených pohárov ochutnávky. Skutočne je jemne kyslé, ale nie tak aby sa človeku znechutilo. „Vyhľadávané sú aj vína s prídavkom ovocia“ hovorí. „Máme marhuľové, čerešňové či dokonca s granátovými jablkami. Všetko sú to polosladké vína a ovocie rastie tu v okolí Areni“ povie. Stačí dúšok a chuť podmanivých granátových jabĺk v spojení s dobrým vínom sa rozleje na jazyku. Vyhral. Každý kto sem zavíta si so sebou odnesie na pamiatku fľašu a odteraz bude vedieť, že aj Arménsko patrí na vínnu mapu sveta.
Tajomné kamene
O juhoarménskej provincii Syunik sa hovorí, že je najhistorickejšou časťou celej krajiny. Kedysi ju pretkával výhonok Hodvábnej cesty, prúdil tadiaľto obchod z Kaukazu do Perzie, a stála na križovatke ciest medzi Anatóliou a strednou Áziou. Syunik je nádhernú kus zeme. Zvlnený, plný kopcov, zelených údolí a riek, ktoré ich pretínajú. Okolité hory sa dvíhajú do výšky a len počas leta nemajú na sebe snehovú prikrývku.
Ľudia tu žijú roztrúsení v menších mestečkách či mestách a najviac z nich sa koncentruje v meste Sisian či dokonca Goris neďaleko Náhorného Karabachu. Pastieri vyhnali von svoje stáda. Cválajú popri nich na koňoch a neraz sa stane, že hlavný ťah južným Arménskom zablokujú stovky oviec.
Bukolická krajina, kde má každý na všetko čas a kde sa nikto nikam neponáhľa. To, že čas tu neznamená nič dokazuje aj miesto zvané Zorats Karer alebo aj Karahundž ako ho volajú domáci. Jeho prezývka „arménsky Stonehenge“ zahalí miesto tajomstvom, ktoré stojí za to objavovať. Z krajina sa dvíha niekoľko väčších aj menších kameňov. Na prvý pohľad pôsobia ako by ich len nejaká obria ruka vzala a rozhádzala po okolí, ale bližší pohľad prezradí, že zaradené za sebou či dokonca vytvárajú kruhy.
Prvé kamene sa tu objavili už v dobe bronzovej a niektoré pribudli aj počas staroveku. Nie je tu ani živej duše, len poletujúci vtáci, ktorí umocňujú dojem opusteného a tajomného miesta. Zopár kameňov má dokonca hore vyvŕtaný otvor a mnohí sa domnievajú, že by Karahundž mohol slúžiť na pozorovanie nočnej oblohy a hviezd. Tabuľa hovorí, že je tu 222 kameňov a niektoré dokonca majú aj 10 ton. Neuveriteľné miesto. Odrazu sa ozve hluk motorky a dvojica pastierov sa preženie krajinou. Rozvíria prach a zmiznú. Len tajomné kamene tu zostanú naveky.
Kláštor pod skalou
Nádhernú prírodnú scenériu dokresľujú vysoké skalnaté bralá, hlboké brázdy tvoriace kaňon, kopce potiahnuté zeleným kobercom a neodmysliteľné stromy. Práve tu v rozprávkovej krajine leží jeden z najznámejších arménskych kláštorov s menom Geghard. Medzi zeleňou sa odrazu objaví zašpicatená strecha kláštora ozdobená krížom. Geghard je od nepamäti obľúbeným miestom pútnikov a podľa starej legendy, každý kto príde ku korune stromu a uviaže na nej svoj lístok s modlitbou či želaním, tá sa premení na skutočnosť.
Aj teraz je tu príjemne živo. Starý autobus, ktorý už niekoľko rokov presluhuje vyhodil skupinku školákov, a niekoľko rodín odparkovalo svoje autá, aby sa išli poprechádzať nádvorím kláštora. Nádvorie vykladané veľkými kameňmi končí pri hradbách. Kláštor Geghard je prilepený k mohutnej skale až sa zdá, že spolu splývajú. Akoby ho tiež vytvarovali skaly týčiace sa nad ním. Niekoľko schodíkov vedie hore do jaskyne a celú cestu lemujú reliéfy vysekané do tvrdej skaly. Tu v jaskyniach sa už v 4.storočí stretávali ľudia pri modlitbách k svätému Gregorovi.
Až o tri storočia neskôr postavili prvý kláštor, ale ten neprežil arabskú inváziu v roku 923 a premenil sa na mŕtve ruiny. Vnútro kláštora je naplnené tichom a vôňou horiacich sviečok. Výnimočné postavenie medzi ostatnými arménskymi kláštormi dokazuje aj jeho meno Surp Geghard, alebo skrátene Geghard je názov kopije, ktorá sa mala ponoriť do Kristovho tela, kým bol pribitý na kríži. Kedysi kláštor chránil kopiju vo svojich útrobách, ale následne ju presunuli do neďalekého Ečmiadzinu.
Pred vstupom do kláštora rozložili domáci svoje stánky a ponúkajú miestne výrobky. Stoly majú tajomne zahalené plachtou, no akonáhle sa priblížime odkryjú sa pred nami voňavé chleby, tzv. lavaše, ktoré vyzerajú akoby boli potreté zlatom. Veselé babky ponúkajú aj domáce pečivo, med, oriešky, alebo chutné sladkosti z hrozna a vlašských orechov. Sladké Arménsko.
Autor: Tomáš Kubuš
WEB: www.streetfoodhunters.com
Facebook: https://www.facebook.com/streetfoodhunters
[kkstarratings force=“false“ valign=“bottom“ align=“left“]
